Dhimmí je islamský pojem. Rovnako ako kafír. Najprv ale k pojmu „kafír“: Kafír podľa Koránu nie je len obyčajným neveriacim, resp. niekto, kto len nesúhlasí s islamom. Kafír je zlý, odporný, je tou najnižšou formou života, lebo kafíra je podľa Koránu možné podvádzať, klamať, nenávidieť, zotročiť, mučiť a zabiť. Obvyklé slovo „neveriaci“ neodráža politickú realitu islamu. „Neveriaci“ je logicky aj emocionálne neutrálny. Kafír je naproti tomu hanlivý, zaujatý a nenávistný výraz. Kto o tom pochybuje, môže si prečítať napr. tieto koránske verše: 9:29, 47:4, 86:15, 8:12, 3:28, či 33:60.
Pokiaľ veríte, že Mohamed je Alahov prorok, potom ste podľa islamu veriacim. Pokiaľ tomu neveríte, ste kafír. Tretí uhol pohľadu je pohľad dhimmího (zástancu). Dhimmí neverí, že Mohamed bol prorokom, ale nepovie nič, čo by sa moslimom nepáčilo. Dhimmí odsudzuje každú kritiku islamu ako zaujatú. Zástancovia (dhimmí) hovoria, že ak sú v Koráne články, ktoré navádzajú na zabíjanie kafírov, ide o historické udalosti…
Pri tomto argumente si však len sotva nejaký moslim alebo dhimmí opováži verejne vyhlásiť (minimálne v moslimských krajinách a štvrtiach), že tieto články sú neplatné. Tým by sa totiž logicky spochybnili aj zvyšné články Koránu a tým aj islam ako taký. A to sa v islame len tak neodpúšťa. Naopak, takéto niečo sa tvrdo trestá ako urážka islamu. Smrťou. Pokiaľ je to len možné.
Ak je Korán podľa islamu dokonalý, nadčasový a je konečným slovom božím, jednoducho by mal v moslimskom svete platiť tak ako je napísaný a nemal by sa ohýbať podľa potreby. Lenže v islame je v záujme šírenia islamu zjavne dovolené aj to.
Preto pri akomkoľvek poukaze na nenávistné články Koránu zo strany kafírov sa len alibisticky povie A (ide len o historické udalosti!…), ale B (že dielom histórie je predsa celý Korán, nie len jeho nenávistné články, a preto by podľa takejto logiky v súčasnosti už nemal platiť) sa pri propagácii alebo obrane islamu jednoducho zamlčí. Nič iné tu totiž ani nezostáva, keďže nie je dovolené ísť s pravdou o islame von. Pravdepodobne zo strachu, že by tým padla mierumilovná maska padla predčasne, čím by sa sťažilo jeho šírenie.
Zástancovia (dhimmí) tiež hovoria, že násilie majú vo svojej minulosti všetky kultúry a nemalo by preto dochádzať k žiadnemu odsudzovaniu. Pri tomto však ignorujú islamské presvedčenie a to, že sunna (teda výroky a činy Mohamedove) sú dokonalým vzorom chovania nie len dnes, ale naveky. Ignorujú skutočnosť, že napr. historická udalosť v podobe zoťatia hláv ôsmim stovkám Židov za to, že povedali, že Mohamed nie je prorok Alaha, je stále považovaná za prijateľnú, lebo popierať Mohamedovo proroctvo je urážkou islamu a zoťatie hlavy je prijateľnou formou trestu uloženou Alahom. Islamský svet vo všeobecnosti sa od tohto stínania hláv, pokiaľ viem, doposiaľ nedištancoval, nepovedal, že takéto niečo by malo byť neprípustné, alebo v rozpore s islamom.
Kresťania a židia podľa islamu sú síce výnimoční, sú bratia vo viere Abrahámovej…, ale je tu jedno veľké ALE. Kresťanom ste podľa islamu iba vtedy, ak veríte, že Ježiš bol Alahovým prorokom a vráti sa, aby na zemi nastolil islamské právo šária. A Židom ste podľa islamu len vtedy, ak uznáte, že Mohamed bol posledným v línii židovských prorokov. To neviem nazvať inak ako prejav ukážkovej pretvárky či prefíkanosti tvorcu, alebo skôr tvorcov islamu (ktorí učenie proroka Mohameda a jeho životopis podľa môjho názoru silne pokrivili, aby urobili zadosť svojim chúťkam podrobiť si čo najväčšiu časť sveta).
A to isté platí aj pre dualizmus v islamskej doktríne, teda protichodné tvrdenia, resp. pohľady. Ono by sa mohlo na základe niektorých článkov Koránu zdať, že tento je mierumilovný, a nimi sa aj často krát argumentuje, tieto však o pár strán Koránu ďalej nie len spochybňujú, ale aj rušia celkom opačné tvrdenia a tiež činy, ktoré sú prisudzované v islame prorokovi Mohamedovi. Rušia ich preto, lebo tam, kde sa v islame bijú dve protichodné tvrdenia, platí to, ktoré bolo zjavené alebo prorokom povedané neskôr. A ako je známe tak práve to, čo sa v islamskom životopise Mohameda stalo neskôr, sa netýkalo duchovného vedenia, ale toho, ako zaobchádzať s neveriacimi; vrátane ich fyzickej likvidácie.
A tak to je aj v otázke týkajúcej sa toho, ako majú moslimovia pristupovať k „ľuďom Knihy“. Posledný verš Koránu, ktorý je týmto ľuďom venovaný, vyzýva moslimov k vojne s „ľudom Knihy“. Viď Korán 9:29. Môžeme sa potom čudovať ak tí, čo sa chcú tým riadiť, lebo sa považujú za pravých moslimov, neváhajú obetovať svoje životy pri samovražedných teroristických útokoch? Osobne nepochybujem o tom, že kým v Európe bude u jej politických špičiek vládnuť alibizmus, alebo strach označiť za ideový zdroj islamského terorizmu islam, dovtedy to pôjde od zlého k horšiemu.