Neutrálne postoje k rusko-ukrajinskej vojne vyhovujú iba okupantovi | » Print marcelburkert

Toto som napísal na inom blogu takmer pred 7 rokmi, ale, žiaľ, je to znovu veľmi aktuálne:

Rusko, resp. Kremeľ má aj na Slovensku, ktoré ešte v pomerne nedávnej minulosti okupoval, tak veľký počet fanúšikov, že možno si to nevedia vysvetliť ani samotní súdruhovia; aj keď vedia, že nie malú zásluhu na tom má ich propaganda, ktorá by tu nemala najmenšiu šancu; ak by na Slovensku vládla cenzúra v ruskom štýle. To si ale rusofilovia nikdy nepriznajú a namiesto toho budú len štekať – čo im umožňuje len a len naša demokracia, o ktorej by sa im v Rusku mohlo maximálne tak iba snívať; ak by náhodou boli, podobne ako na Slovensku, v názorovej opozícii voči vláde. To si ale v Rusku dovolia iba tí najodvážnejší. A s vedomím, že to pre nich môže mať tie najzávažnejšie následky.

Putinovi sa pred okupáciou Ukrajiny (2015) o takom úspechu ruskej propagandy v krajine dlhodobo okupovanej Ruskom (pred r. 1989 ZSSR) možno ani len nesnívalo. Nie menej ho ale tiež môže tešiť fakt, že značná časť más, ktorá by inak zrejme bola na strane okupovaného, už neverí nikomu. Prípadne jednoznačnú ruskú okupáciu Ukrajiny považujú za geopolitický spor medzi USA a Ruskom. Vyzerá to tak akoby si USA tiež ukrojili časť z Ukrajiny a teda aj rovným dielom môžu za tamojšie krviprelievanie.

Nie malú zásluhu na tom, že okupant cíti výraznú morálnu podporu, má aj alibisticko – vyvážený pohľad na rusko – ukrajinskú vojnu prezentovaný napr. našim premiérom R. Ficom (2015) a ministrom zahraničia M. Lajčákom (2015). Ten tvrdí, že Slovensko nie je ani proruské, ani proukrajinské.

Je potrebné ale pritom zdôrazniť, že naša nerozhodnosť, neschopnosť, alebo slabosť zaujať nie neutrálny postoj vo veci, akou je krádež územia cudziemu štátu, vyhovuje iba zlodejovi.

Je to podobné tomu akoby sme na jednu roveň dávali páchataľa a obeť len preto, že obeť páchateľa možno provokovala, resp. tiež nebola bez chyby.

Darmo túto slabosť maskujeme chcením vidieť veci akože nie „čierno – bielo“.

Rozhodnúť sa pre jednu z dvoch, alebo jednu z mála alternatív, nemá ale nič spoločné s čierno – bielym videním sveta. Ak by mal byť opak pravdou, to potom by sme si ani nikdy v živote nevybrali školu, zamestnanie, partnera, dovolenku…, nikdy by sme nezvolili žiadnu vládu, prezidenta, atď. atď.

Čím väčšia váhavosť, čím väčšia vlažnosť a absencia adekvátneho odsúdenia krádeže cudzieho územia, tým väčšia voda na mlyn okupanta, jeho nepriama podpora a zelená jeho činom. V takom prostredí sa mu darí najviac.

Ak by sa malo stať normálne, že budeme dávať zelenú vodcom, ktorý si zmyslia, že ich národnostným menšinám je za hranicami ubližované, alebo že dokonca majú nárok na nejakú časť suverénneho štátu, ktorého suverenitu a celistvosť územia uznáva celý svet, okrem neho samotného, a preto tam budú vyvolávať nepokoje, posielať zbrane a vojakov, tak to bude začiatok pekla najskôr v Európe a neskôr aj vo svete.

Vodca, ktorý sa ani len nepokúsi ani sa nepokúsil údajné zásadné porušovanie práv jeho národnostnej menšiny riešiť nástrojmi medzinárodného práva, jasne ukazuje o čo mu ide.

Aby sme zistili, kto je okupant, kto to si urval a chce si urvať z cudzieho územia, a kto sa bráni, resp. reaguje na okupáciu, a aby sme zistili na ktorú stranu sa v danom prípade máme postaviť, na to nepotrebujeme prečítať stovky ani desiatky protichodných článkov a reportáží ani zažiť vojnu na Ukrajine na vlastnej koži.

To nie je o čierno-bielom vs. farebnom vnímaní sveta. To je o schopnosti vs. neschopnosti urobiť rozhodnutie. Nabádanie na farebné videnie sveta, ako to napr. robí slovenský minister zahraničia (2015), vo veciach v ktorých je potrebné zaujať principiálny postoj, je prejavom zbabelosti a maskovanie čistého ALIBIZMU.