Nižšie uvedený článok má vyše 14 rokov, je zo 4. júla 2008, pôvodne bol zverejnený na mojom blogu na Sme, a ako vidieť zjavne je znovu aktuálny.
Z toho, že rozhlasoví redaktori zverejňujú informácie o konkrétnych miestach, kde práve prebiehajú cestné kontroly, nepriamo vyplýva, že cestné kontroly a meranie rýchlosti sú len zbytočné obťažovania a obmedzovania vodičov políciou a že rýchlosť sa oplatí dodržiavať len v určitých úsekoch; tam kde sa meria, inde nie. Inak by sa na konkrétne miesta výkonu kontrol nepoukazovalo a informovalo by sa len o tom, že kontroly sa vykonávajú aj v danom čase, poprípade na mnohých alebo viacerých miestach.
Ak už nie rozhlasové stanice, tak štát určite by mal usilovať o to, aby sa rýchlosť oplatilo dodržiavať vždy a všade; nie len počas dní bezpečnostných akcií. A v prípade, že rýchlosť nie je až tak potrebné dodržiavať vždy a všade, núka sa otázka, prečo tam tie obmedzenia rýchlosti potom ešte platia. Štátu to je ale už roky zjavne jedno a tak sa stalo, že za tie roky sa mu nechtiac podarilo presvedčiť mnohých vodičov o tom, že dodržiavať rýchlosť sa naozaj oplatí iba tam, kde sa práve meria rýchlosť.
Ani po tragickej dopravnej nehode z 29.6.2008, pri ktorej zahynul 5 ročný Tomáško následkom rýchlej jazdy hlásateľa TV Markíza, tí rozhlasoví hlásatelia, ktorých sa to týka, si neodpustili naďalej mariť cestné policajné kontroly. Ani tento prípad ich „neosvietil“ k pochopeniu, že takéto kontroly a meranie rýchlosti vo všeobecnosti nie sú len samoúčelnou zábavou policajtov, ale majú nezastupiteľný význam okrem iného aj pri chytaní a postihovaní cestných pirátov. Samozrejme, ak nie sú vyzradené.
Koľko cestných pirátov a koľko krát už takto, pomocou rozhlasových redaktorov, uniklo postihu, alebo postihom, ktoré mohli ich nezodpovedné konanie ukončiť?
Je len otázkou dní, alebo hodín, kedy znovu zahynú na cestách, chodníkoch, či na pechodoch pre chodcov ľudia vinou egoistov za volantom. Ak nebudeme obeťou my, budeme znovu prejavovať súcit, ale zrejme nám vôbec nebude vadiť, že aj vďaka určitým ľahostajným rozhlasovým hlásateľom uniká zodpovednosti nejeden potenciálny zabijak za volantom.
Dokonca tieto „ušľachtilé“ aktivity rozhlasových redaktorov vítame, lebo nám šetria peniaze, ktoré by sme inak niekedy museli zaplatiť za prekročenú rýchlosť. Samozrejme, niekedy sa stane tragická nehoda aj pri dodržanej rýchlosti. Pri prehnanej rýchlosti je však táto pravdepodobnosť oveľa vyššia.
Prečo dotyční rozhlasoví hlásatelia na rovinu nepovedia, že cestné kontroly sú podľa nich iba buzeráciou vodičov? Nech vysvetlia prečo sa neoplatí dodržiavať rýchlosť všade a vždy ale len na určitých miestach a v určitom čase.
Rastislav Žitný je len jedným z mnohých. Preto by sa zďaleka nemal odsudzovať len on, aj keď nepodmienečný trest si zaslúži. Myslím, že proti nemu ani nebude namietať. To bude to posledné, čo ho bude trápiť.
Hazardérov na našich cestách jazdí nespočetne. A sú medzi nimi často krát aj verejne známe osoby. Napr. Jozef Ráž, ktorý aj po tragickej nehode, ktorú takmer neprežil, nemal problém sa verejne pochváliť s tým, ako rýchlo dokáže „preletieť“ na motorke bratislavskou Bajkalskou ulicou. Za pár sekúnd… A novinár, alebo novinárka, ktorá s ním robila rozhovor na to nič nepovie. Aj jeden bývalý poslanec NR SR s úsmevom profesionála verejne povedal, že obľubuje rýchlu jazdu. Samozrejme nezabudol dodať takú vetu, z ktorej vyznelo, že on je vlastne vyvolený vodič s mnohými skúsenosťami, takže si môže dovoliť jazdiť rýchlo a že obmedzenia rýchlostí sú len pre amatérov. On, aj keď jazdí rýchlo, jazdí bezpečne… Áno, čím väčšia obmedzenosť, tým väčšia domýšľavosť. Jazdou 200 kilometrovou rýchlosťou za hodinu sa pred médiami nechtiac pochválil dokonca aj policajný prezident Ján Packa, aj keď to potom zaobaľoval do služobných povinností, že on sa na služobnú poradu z Bratislavy so Košíc predsa musí ponáhľať…
Aj v uvedenom tragickom prípade malého chlapca zabíjala domýšľavosť spolu s ľahostajnosťou, nie úmyselné zlé konanie. Je iba na nás, aby sme proti takejto ľahostajnosti, vrátane ľahostajnosti rozhladových redaktorov, bojovali a zužovali jej priestor, aby na ňu nikto nemesel doplatiť.
Súvisiace články:
– Ohlasované cestné kontroly sú na smiech, nie službou občanom
– Marenie výkonu cestných kontrol
– Rozhlasové stanice cestným pirátom pomáhajú ako môžu
Pôvodný článok: