marcelburkert

resp. pozmeňuje, či vylepšuje Nový zákon, tak tým jasne dokazuje, že ani len evanjeliá nie sú čistým Slovom Božím, teda že môžu byť, alebo sú, pokrivené, obsahujúce omyly. Na jeden z nich nedávno poukázal sám pápež František, keďže schválil zmenu znenia modlitby Otčenáš. Slová „…a neuveď nás do pokušenia“ opravil, alebo vymenil za: „… nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu“.

Je to iste odvážny a aj správny krok, veď konečne nejaký pápež rúca aspoň niektoré skostnatené dogmy. Pomerne nedávno padla aj iná dogma, podľa ktorej Svätým otcom nebol len Otec na nebesiach, ale aj pápež… Na obe som už pred 10 rokmi poukazoval vo svojich duchovných článkoch a diskusiách k nim, a zďaleka nie len ja. A nie len ja som si zo strany oddaných veriacich, v tú ktorú kresťanskú cirkev, vrátane katolíckej, za to vyslúžil kritiku. A dnes je to sám ich predstavený, ktorý tieto dogmy zbúral.

Postupne budú padať aj ďalšie, a nakoniec padnú aj tie najväčšie kresťanské dogmy, a to tie, ktoré úplne znemožňujú ľuďom, a najmä slepo veriacim, nájsť Pravdu; ako na to poukazoval už pred 100 rokmi autor Posolstva Grálu. K Pravde patrí napr. aj neochvejné pôsobenie Zákona zvratného pôsobenia, ktorý je do istej miery vyjadrený tzv. Zákonom karmy. Viaceré kresťanské dogmy však  Zákon zvratného pôsobenia silne spochybňujú až popierajú. Sú s ním v príkrom rozpore.

V 1. rade je to dogma z ktorej vyplýva, že Boh potreboval krv svojho Syna, aby mohol ľuďom veľkoryso odpustiť ich hriechy; aj keď sotva nejaký kresťan si vie čo i len predstaviť, aby nejaký pozemský sudca namiesto vraha vedome a so súhlasom más odsúdil nevinného človeka. Ale ten istý kresťan od Boha očakáva, alebo nepriamo požaduje, aby odsúdil za naše hriechy rovno svojho Syna, lebo iný, lepší spôsob, ako odpustiť ľudstvu hriechy, si ľudia vymyslieť nedokázali. A je to zaujímavé: mnohý veriaci sa pohoršuje, alebo sa vyčítavo pýta Boha, ako mohol dopustiť to alebo ono na nejakom „nevinnom človeku“, aj keď nepozná jeho karmu z minulých životov. Ale na strane druhej nemá ani ten najmenší problém stotožniť sa s tým, že jeho cirkev, nie len jeho hriechy, ale hriechy celého ľudstva, hádže na Ježiša. Lebo myšlienka, že božstvo o neho zápasí, mu imponuje. V tomto prípade sa Božej spravodlivosti nedovoláva a ani sa nepýta prečo zostala spravodlivosť v tomto prípade slepá. Nepýta sa, lebo mu to vyhovuje. Nech si to predsa pekne zlízne hoci aj samotný Syn Boží. A keď takému človeku niekto pripomenie, že používa dvojaký meter na spravodlivosť, náchádza kopec až neuveriteľných výhovoriek, ktoré ho naučila jeho cirkev, ktorá si túto zvrátenú teóriu o vykúpení z hriechov dovolí označovať za Vôľu Boha a to len na základe nepochopenej, prekrútenej, z kontextu vyňatej vety o vyliatí Ježišovej krivi. V tom nie je ani zrnko pokory, iba extrémna domýšľavosť o hodnote človeka pred svojim Bohom, aj keď veriaci na jeho Slovo spravidla hlboko kašle. A tomu nenasvedčuje len slepé omieľanie zvrátenej časti Otčenáša, ktorá bola ešte donedávna v cirkvi platná a smerodajná.

V 2. rade je to dogma o tom, že človek na Zemi môže žiť iba raz, že sa na ňu opätovne nevracia, znovu sa nevteľuje. Táto dogma z Boha robí svojvoľného náladového vládcu hrajúceho sa s osudmi ľudí tak ako sa deti hrajú s panáčikmi pri hre Človeče nehnevaj sa.  Za touto dogmou sa skrýva mnoho zla, keďže potiera Pravdu, že človek zožína len to, čo sám zasial. Nič viac, nič menej.

Znenie: „… nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu“ je síce lepšie ako „…a neuveď nás do pokušenia“, lebo toto pripisuje Bohu diabolskú vlastnosť, ale aj „… nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu“ v sebe skrýva nebezpečenstvo duchovného blúdenia. V tej vete je schované, resp. podsúva sa v nej, že záleží na Bohu, nie na nás samotných, či pokušeniu podľahneme, alebo nie. Nenabáda veriaceho na aktívny prístup, nepripomína mu slobodnú voľbu, zodpovednosť ľudského ducha. Naopak, vyvoláva vo veriacom pasivitu, namiesto snahy využívať pokušenia ako cvičenia, alebo možnosti na posilňovanie ducha a duchovného napredovania. Rovnako na veriacich pôsobí aj dogma o vykúpení hriechov skrze krvi Syna Božieho.

Sú to len zvádzania na širokú pohodlnú cestu údajne smerujúcej do neba s požehnaním kresťanských cirkví.

Diskusia so Sme: https://blog.sme.sk/diskusie/3552971/1/pozor…