marcelburkert

V islame na jeho miesto, po tom, čo bolo pokrivené, prekrútené a sfalšované učenie proroka Mohameda, nastúpil Satan. V budhizme Boha „len“ odstránili. Ale v minulosti to tak nebolo, bol neodmysliteľnou súčasťou budhistickej viery. Čo dnes ale vieme o Budhovi? Bol iba zakladateľom novej viery, ktorý trávil svoj život meditáciami a v odlúčení od sveta? Alebo bol niekým vyšším?

Jeho život presvedčivo opisuje príbeh zaznamenaný jasnovidným autorom (odkaz pod článkom). Kniha ukazuje Budhovu osobnosť v novom svetle. Ako pripravovateľ cesty pôsobil uprostred svojho národa a snažil sa ho priviesť z mdlej odovzdanosti osudu k činnej viere v Pána všetkých svetov.  Aj keď Budha Siddhartha Gautama o ňom učil, v budhizme sa už o ňom dávno nehovorí.

Siddharta bol spočiatku hrdým a svetsky orientovaným kniežaťom, no po životných skúsenostiach plných utrpenia sa stal pokorným človekom. Jeho život sa zmenil po tom, čo nepriateľské, susedné knieža prepadlo a zabralo jeho ríšu. Len so šťastím si zachránil život a spočiatku, ťažko zranený a nepoznaný, musel živoriť ako žobrák. Prešiel takmer všetkými kastami, počínajúc tou najnižšou. Chýbala len kasta bojovníkov, resp. vojakov, ku ktorej kedysi patril tým, že bol knieža.

A ako to často býva, hrozná osudová rana človeka donúti pátrať po zmysle života a hľadaní  Boha.

Jeho cesta ho priviedla, okrem iného, do brahmanského kláštora, kde sa dôkladne oboznámil so systémom viery vtedajšej doby.

Viac krát bol počas svojho hľadania blízko toho, uznať nad sebou Boha ako toho, ktorý prostredníctvom pôsobenia svojich zákonov všetko riadi a vedie, či už sa volá tak alebo onak, ba vzývať ho a ďakovať mu. Vždy ho však z tej cesty niečo zviedlo. Jeho posledný učiteľ nevedel pochopiť, ako je možné, že zrakom vedel skrotiť útočiace divoké kobry, či tigrov, komunikoval s vtákmi, ktorí k nemu prilietali, a pritom nedokázal poznať Stvoriteľa týchto tvorov.

Jedného dňa pod obrovským stromom však Siddhartha zažil výnimočný stav, v ktorom mohol nahliadnuť do vyšších svetov a rozpoznať svoju budúcu úlohu. Tá spočívala vo zvestovaní poznania indickému národu o jedinom Bohu, „vysoko vznešenom Pánovi všetkých svetov“. Spoznal, že všetka sila vychádza z Boha a že pomocou svojho ducha ju môže prijímať a pre svoje blaho plne využívať len ten, kto sa pre ňu vo svojej modlitbe pokorne otvorí. Spoznal tiež, že ten, ktorého našiel, je omnoho vyššie než ten, ktorého doposiaľ poznal a nazýval ho Brahmom.

Ďalej spoznal, že utrpenie je vždy dôsledkom zlých činov človeka. Ak to vieme, potom tým máme v ruke aj zbraň na boj proti utrpeniu . Musíme sa zmeniť, potom sa zmení i náš život, učil. Siddhartha nehovoril o zrieknutí sa sveta, o stiahnutí sa do úrovní onoho sveta alebo dokonca o rozpustení seba samého v „nirváne“, ako sa mu dnes často podsúva.

Dlho premýšľal ako pomôcť ľuďom, aby dospeli k úplnej premene. S pomocou zhora túto cestu našiel. Skladala sa z 8 stupňov. Žiadny z nich sa nemohol, nemôže preskočiť, je nutné každým prejsť až do konca, lebo jeden nadväzuje na druhý.

1. Správna viera – Bez viery je človek bezmocný. Ale nie je viera ako viera. Viera musí byť pravá. A až keď je človek skalopevne presvedčený, že Večný je Pánom všetkých svetov, že ostatní, ako  Šakra, Višnu, Šiva a Lókapála, sú jeho služobníci, môže vystúpiť na 2. stupeň:
2. Správne odhodlanie – Viera v Pána svetov musí dospieť do takej sily, že človek zabudne sám na seba a rozhodne sa slúžiť vo všetkom čo robí iba jemu.
3. Správne slovo – Večný nepotrebuje tárajov. Človek má byť skúpy na slovo a o každom slove, ktoré prehovorí, má uvažovať, či je plnohodnotné. Zo slov tak môže povstať:
4. Správny čin – Či vaše slová primäjú k činu vás, alebo iných, výsledok je stále rovnaký. Ak boli vaše slová dobré, podá o nich svedectvo dobrý skutok. Snažte sa zo všetkých síl, aby neuplynul deň, v ktorom by ste nevykonali aspoň jeden dobrý skutok. Premáhajte sami seba. Donúťte sa robiť veci, ktoré sa vám zdajú ťažké. Tým potom ľahšie zdoláte tento stupeň.
5. Správny život – Žiť neznamená  hovieť si prirodzeným potrebám, ako je tomu u zvierat. Žiť znamená dokazovať skutkom, že sme skutočne živí. Je to úplné využitie každého okamžiku, či už prácou, alebo myslením. Preto sa nasledujúci stupeň volá:
6. Správna snaha – Máte sa snažiť žiť tak, aby ste opäť našli svoje východisko (raj), odkiaľ ste na tento svet prišli (ako nevedomí). Vraciame sa na tento svet ako ľudia, nie ako myši tigre atď. ako to učia Bráhmani. Keď sa človek v každom živote prepracuje o kúsok vyššie, aby s cieľom, aby (vedomý) dospel do svojho východiska, tomu sa hovorí pravá snaha. Smieť sa znovu narodiť je milosť Pána všetkých svetov, ktorý ľuďom dáva možnosť vypracovať sa hore. A keď celý náš život je pravým usilovaním, stáva sa z neho:
7. Správna vďaka – tomu, kto nám dal život. Kto ďakuje, že smie žiť, zostáva radostný a šťastný. A ten kto ďakuje správnym spôsobom, premieňa vďaku v čin. Bude pomáhať iným tak, ako bolo pomáhané jemu.
8. Správne rozjímanie – Až človek dôjde k tomuto bodu, bude mu daná schopnosť načúvať sám v sebe. Potom sa mu zjavia veľké veci. Ale nie čo si on sám myslí, ale to, čo mu zjaví Večný! Jeho služobníci sa mu budú prihovárať v tichu.

Žiaľ Siddhartha často narážal na  to, že jeho národ je národom „snílkov“, ktorý sa radšej rozplýva v zmäkčilých úvahách, než aby sa vychovával usilovnou prácou. Z toho tiež vznikol u bráhmanov pojem „nirvána“, veľkej ničoty, v ktorej sa duša, ktorá dokončila svoj vývoj, smie konečne rozplynúť, aby si odpočinula po pozemských púťach (čo sa v podstate rovná duchovnej smrti).

Po smrti Siddharthu sa jeho nástupcom stal jeho rovnomenný vnuk, ktorému sa však pre rozlíšenie nehovorilo Siddhartha, ale Gautama. Dnes sa však nevie, že „osvietený“ Budha Siddhartha Guatama predstavuje vlastne dve osoby. Guatama spočiatku nechcel byť vládcom veľkého národa, ríše, aj keď ním byť mohol. Chcel Bohu slúžiť ako mních, resp. „láma“. Neskôr ale svoje rozhodnutie zmenil, a to po tom, čo mal možnosť vidieť, čo jeho národ čaká: Náuku, ktorú priniesol Siddhartha, ľudia pomiešajú s inými náukami, drahocenná múdrosť zanikne chytráčením a falošným myslením až nakoniec sa národ bude musieť podrobiť cudzím panovníkom.

Súvisiaci článok: Prorok Mohamed ako ho nepoznáme. A ako bolo pokrivené jeho učenie

Zdroj: Bez autora, Budha, Nakladateľstvo Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgard 1990

https://www.martinus.sk/?uItem=22760

Na záver ešte pár súvisiacich myšlienok, ktoré som vyčítal v jednej knihe:

Pre orientálcov je jednoduchšie „nič nechcieť“, ako chcieť vždy to správne, čo je teda v súlade s vôľou Boha, lebo na to ju človek potom musí veľmi dobre poznať. Majú sklon vstupovať do jemnej hrubohmotnosti, lenže predčasne, keď ešte nemajú vyvinutú dostatočne silnú osobnosť. Potom zažijú čosi ako oslnenie tamojšími bytosťami, ktoré tam stretnú, pričom vlastnú osobnosť strácajú. A tak sa rozplývajú do „nirvány“…

Takýto druh duchovnej praxe však vedie k tomu, že človek sa síce môže dostať do vyššej sféry, ale so stratou individuálneho vedomia. A v prípade, že sa vráti, nevie povedať nič viac, ako len toľko, že to bolo „úžasné“, ale že si nepamätá nič konkrétne, že sa to nedá „vyjadriť“. Je to akoby niekto cestoval do exotickej krajiny, ale celú cestu prespal, niečo by sa mu snívalo, a potom by povedal: „Bol som na Srí Lanke, bolo tam nádherne“…

Plno orientálnych mudrcov tak nemá pre svoju krajinu, častokrát veľmi zanedbanú, lepšiu radu, ako tú, aby každý zastavil svoju myseľ a spoznal, že človek sa môže po najvyššom zdokonalení (pomocou meditácii) stať Bohom… V tom je až neskutočná domýšľavosť.