A u nás? Výlučne na tento boj je údajne vyčlenených len cca 9 špecialistov policajného odboru environmentálnej kriminality policajného prezídia…

Aká je ale skutočnosť? A čo sa chcelo, alebo chce povedať tým, že napr. Taliani sú ochotní vyčleniť na boj proti ekologickým agresorom stovky špecializovaných policajtov? Nie náhodou to, že u nás by tým pádom mali kompetentní na túto problematiku vyčleniť aspoň toľko ľudí, aby z toho mohol byť aspoň úrad environmentálnej kriminality s niekoľkými odbormi a oddeleniami? aby sa aspoň niektorí mohli cítiť ako veľkí funkcionári?

Uvedené je klasickým príkladom toho, keď sa účelovo povie A, ale zamlčí sa pritom B. V tomto prípade to B predstavuje skutočnosť, že talianska, španielska či portugalská environmentálna polícia fungujú na úplne iných základoch. A to na takých, ktoré redukujú zvrátenosti rozvádzané v predošlom článku.

A aby na takýchto základoch mohol boj proti environmentálnym agresorom fungovať aj na Slovensku, tomu paradoxne podľa môjho názoru prekážajú práve tí, čo v danej oblasti za vzor radi vyzdvihujú uvedené štáty pre ich veľkorysý a chápavý postoj voči materiálnym, tabuľkovým alebo personálnym potrebám boja proti environmentálnym agresorom.

Jedným z predpokladom toho, aby to u nás mohlo fungovať tak ako v uvedených štátoch je jedna „maličkosť“ a to, aby títo ľudia boli ochotní podstúpiť riziko, že pri zásadných štrukturálnych zmenách, do ktorých by boli zainteresované spoločne ministerstvá životného prostredia, pôdohospodárstva a vnútra, by mohli stratiť svoje výhody a funkcionárske posty.

Na akom základe teda fungujú environmentálne polície v spomínaných štátoch?

Takú roztrieštenosť síl a prostriedkov a hry na malých piesočkoch samostatne postavených subjektoch bojujúcich proti tomu istému, ako poznáme na Slovensku, tam jednoducho nepoznajú. Pritom Španielsko a Taliansko sú o dosť väčšie krajiny, čo sa týka rozlohy a aj počtu obyvateľov.

Tamojšie zložky, ktorých náplňou práce je viac menej to isté, čomu sa u nás venujú pracovníci Slovenskej inšpekcie životného prostredia a Štátnej ochrany prírody sa volajú ENVIRONMENTÁLNE POLÍCIE. Samozrejme s tým rozdielom, že disponujú policajnými právomocami a riešia nie len skutky menej závažného charakteru, ako sú u nás priestupky a správne delikty, ale aj trestné činy.

Aj keď z väčšej časti tieto polície riešia priestupky a len z menšej časti trestnú činnosť, majú postavenie klasickej polície. Nie je to žiadne „objavenie Ameriky“ veď obdobu podobného fungovania máme aj na Slovensku – minimálne u dopravnej polície. Táto takisto rieši prevažne len priestupky. (Koniec koncov takto vo veľkej miere vlastne fungujú aj naši policajní špecialisti na environmentálnu kriminalitu, či už výluční, alebo čiastoční na okresných a krajských úrovniach polície (viď článok „Zdravé jadro“ páchateľov environmentálnej kriminality: http://burkert.blog.sme.sk/c/336449/Gro-pachatelov-environmentalnej-kriminality.html)

Ozaj, vie si niekto predstaviť, že by sme na Slovensku namiesto jednej mali 2 dopravné polície pričom jedna z nich, ktorá by patrila pod ministerstvo dopravy, by sa venovala dopravným nehodám menej závažným, teda priestupkom, a tá druhá, ktorá by patrila pod Ministerstvo vnútra, by riešila závažné dopravné nehody a trestné činy spáchané na cestách???

To asi sotva. Ale na úseku ochrany životného prostredia to tak je. A táto zvrátenosť nikomu kompetentnému neprekáža. A najmenej to prekáža tým, ktorí by náhodou mohli prísť o funkcie a ďalšie výhody, ak by sa podobný model zaviedol aj na Slovensku. Aj keď sami najlepšie vedia aký je náš súčasný model boja proti ekologickým agresorom neefektívny. Na cudzí model sa zdá odvolávajú len do tej miery, do akej to vyhovuje ich vlastným záujmom.

Tvrdenia, že zložky s policajnými právomocami môžu fungovať „iba pod ministerstvom vnútra“ si myslím nemá dostatočné opodstatnenie. Za tými tvrdeniami sú zväčša len úzke záujmy tých, čo pod tento rezort patria. Tak napr. talianska environmentálna polícia Corpo Forestale patrí pod ministerstvo poľnohospodárstva a lesov. Okrem iného má na starosti aj hasenie lesných požiarov. A ani v Španielsku ani v Portugalsku nepatria environmentálne polície pod rezort vnútra.

V Holandsku majú na ministerstve životného prostredia oddelenie vyšetrovania. Samozrejme, s policajnými právomocami. Na Slovensku je ale niečo také nemysliteľné. Prečo? Nie lebo medveď, ale preto, lebo úzke záujmy. Preto vyššie uvedené je pomaly utajovanou skutočnosťou. Ak by sa totiž o tom začalo otvorene hovoriť (zvlášť na miestach, kde sa rozhoduje o štruktúrach štátnych orgánov, a tým aj o osudoch ich funkcionárov) hrozilo by, že rada z nich by zákonite mohla prísť o svoje stoličky. Čím? No tým, že subjekt, ktorý by sa zaoberal riešením trestných činov a priestupkov proti životnému prostrediu by sa nevytvoril na tom rezorte pod ktorý práve patria, ale na inom. Možnosti sú 2, možno až 3: na Ministerstve životného prostredia, na Ministerstve pôdohospodárstva, pod ktoré patrí aj správa lesov (aj keď to skôr vyzerá tak akoby hlavné slovo v lesoch, vrátane štátnych, mal drevospracujúci priemysel) prípadne na Ministerstve vnútra.

To je dosť veľké číslo na to, aby ľudia zvnútra systému, ktorých hlas by mohol mať pri iniciovaní zriadenia skutočnej environmentálnej polície veľkú váhu, začali nahlas hovoriť o platnom systéme boja proti tzv. environmentálnym agresorom ako o vysoko neefektívnom. Jedni by totiž podstupovali riziko, že by sa museli sťahovať pod iný rezort, kde by už nemuseli požívať svoje predošlé výhody, a pre tých druhých by „prisťahovalci“ mohli znamenať nevítanú konkurenciu v boji o lepšie miestečká.

Slovo „skutočnej“ v predošlom odseku je v texte zvýraznené preto, aby sa tu odlišovalo od tej environmentálnej polície, o počte niekoľkých stovák policajtov, ktorú v r. 2008 plánovali zriadiť na Ministerstve vnútra experti na pytliactvo z Generálnej prokuratúry a Ministerstva pôdohospodárstva. A to vedľa už existujúcich štruktúr ako Slovenská inšpekcia životného prostredia atď.! Takže ďalší subjekt navyše. Tejto myšlienke bol naklonený dokonca aj vtedajší a súčasný minister vnútra. Ešteže prepukla kríza, lebo inak je možné, že súkromné poľovnícke a rybárske revíry by u nás vo veľkom strážili štátni policajti. Samozrejme, všetko v najväčšej počestnosti pod rúškom akože ochrany životného prostredia – toho poľovníckeho a rybárskeho.

P.S.:

Nie je podstatné ako by sa mal funkčný subjekt boja proti tzv. environmentálnym agresorom volať, kľudne sa môže volať napr. Inšpekciou životného prostredia. Podstatnejšie je to, aby ten subjekt mal potrebné právomoci, a aby sa jedna a tá istá problematika neriešila pod dvoma rezortmi (MŽP SR a MV SR), ako je tomu dnes, čo je nie len neefektívne, ale aj veľmi nákladné. Zvlášť v tak malom štáte akým je Slovensko.