marcelburkert

„Vianoce mám rád. Aj keď sa stávajú skôr veľkou reklamnou show, ešte stále sú to sviatky, keď sa pokúšame byť lepšími a aspoň zo zdvorilosti si želáme len to najlepšie. Často sa o nich hovorí, ako o sviatkoch pokoja a mieru. Je teda v našej spoločnosti pokoj? Je mier? Keby sa fejsbúk prejavoval fyzicky, tak z našich mobilov stúpa para a sú žeravé. V tých výdobytkoch vedy (nie školy života) sa koncentruje neskutočné množstvo zloby a nenávisti. Naša krajina patrí k lídrom v oblasti zakonšpirovanosti. Sme krajina, kde kozmonaut musí ľudí presviedčať, že Zem je guľatá, sme krajina kde významná časť obyvateľov tlieska vraždeniu na Ukrajine a zároveň kričí : „Mier, mier, mier…“ Verím, že nikto ho tak nechce, ako Ukrajinci, ale mier dôstojný. Nemožno ich v tom nechať samých. Vzdorujú monštru. Umierajú, krvácajú. Ich mestá sa menia na ruiny. Rodinám ukradli deti. Ženy prichádzajú o mužov, muži o ženy. Ako môže niekto k tomuto dať niekto vyrehotaného smajlíka a potom ísť k stromčeku a hovoriť o láske k blížnemu? Sakra, ako? No a čerešničku na torte v tvare bomby dal náš premiér, ktorý autorovi všetkej tej hrôzy podáva ruku a chce štandardné vzťahy. Slovami poručíka Boborovského :Ja ne-ro-zu-miem. Byť Slovákom hrdým na našu krajinu je čoraz ťažšie. Tlačili sme sa do Európskej únie, dostali sme obrovské možnosti, mohli sme byť skvelou krajinou. Nie sme. Jednou rukou berieme peniaze a druhou ukazujeme západu prostredník. Ukazujeme ho vlastne sebe, lebo aj my sme západ. Aj Vianoce slávime v tom istom čase, ako Kodaň, Paríž či Berlín. Verím, že o pár rokov sa na toto všetko budeme pozerať, ako na chvíľkové pomätenie mysle. A možno nie. Možno budeme do Poľska , či Talianska chodiť s vízami a v Bratislave sa budú vyrábať Lady. Uvidíme.“