marcelburkert

Už v roku 2007 lekári v Južnej Kórei, vo vysoko modernom industriálnom štáte, ktorý sa v oblasti informačnej techniky nachádza na svetovej špičke, zistili, že u mladých dospelých sa stále častejšie vyskytujú poruchy pamäte, pozornosti a sústredenosti, ako aj emocionálne sploštenie a celková otupenosť. Nazvali to syndrómom digitálnej demencie.

Pozn. na úvod: V našich končinách sa o tejto závažnej téme hovorí veľmi málo, a v hlavných médiách vôbec. A preto aj mojim článkom, by som chcel trochu prispeť aspoň k malému vybalancovaniu daného veľkého nepomeru. Je potrebné v rámci svojich možností (u mňa tu blogovo mimovýberovo),  poukazovať na závažné problémy, ktoré by mali byť riešené, no zo strany kompetentných sa im nevenuje ani najmenšia pozornosť. 

V r. 2012 nemecký špičkový mozgový špecialista prof. Manfred Spitzer, riaditeľ univerzitnej psychiatrickej kliniky v nemeckom Ulme, problému digitálnej demencie venoval celú knihu. Dobre podložená kniha uznávaného odborníka vyvolala neočakávane silné, a samozrejme, aj pobúrené až hulvátské reakcie. Osobne nepochybujem o tom, že táto kniha by mala byť súčasťou nie len každej školskej knižnice, ale s jej poznatkami by sa mali oboznamovať na všetkých pedagogických školách a fakultách. Aby aspoň trochu vyrovnávala tlak digitálneho optimizmu masívne živeného reklamou.

Ešte pred tým, než sami zaujmete stanovisko k faktom uvádzaným v knihe (resp. článku, v ktorom som sa pokúsil poukázať na jej, z môjho pohľadu najrozhodujúcejšie časti) je nutné si uvedomiť, že otázka neznie, či je internet „dobrý alebo zlý“, ale o mieru jeho používania, o hranicu, za ktorou dochádza k rozvratu podobnom duševnej chorobe.

Komerčné prenikanie počítačov do oblasti vzdelávania je však zarážajúce. Aj napriek vedecky zisteným poznatkom, že počítač je k učeniu nutný rovnako ako bicykel k plávaniu, alebo röntgenový prístroj k skúšaniu topánok. Počítače k vzdelaniu mladých ľudí nenapomáhajú, dokonca im v ňom často krát prekážajú, alebo v najlepšom prípade naň nemajú žiadnu vplyv. To sa jasne potvrdzuje najmä v čítaní a počítaní.

Digitálne médiá: počítače smartphony, hracie konzoly a v neposlednom rade i televízia, nám menia život. V USA im mladí venujú viac času (aspoň 7 a pol hodiny denne) než spánku. V Nemecku je to podobné. Deti a mladiství venujú konzumom médií o dosť viac času než škole, ktorej v priemere venujú necelé 4 hodiny denne. Nové médiá majú potenciál vyvolávať závislosť rovnako ako alkohol, nikotín a iné drogy.

Demencia je viac než len zábudlivosť. Ide o myslenie, schopnosť kritiky, o orientáciu v húštine informačnej záplavy, duševnú výkonnosť.

Pričom náš blahobyt a naša spoločnosť do značnej miery závisia na tom, že niektorí z nás sú odborníci a niečo naozaj dobre ovládajú.

Mozog funguje do istej miery podobne ako sval: Ak je využívaný, počet mozgových synapsií rastie, ak využívaný nie je, tak mozog chradne. Ľudský mozog je v podstate jedným veľkým večným staveniskom. Obsahuje cca 100 miliárd nervových buniek, z ktorých každá má až 10 tisíc spojov s inými nervovými bunkami. Počet týchto spojov – synapsií, tak v našom mozgu v priemere činí milión miliárd.

Ich počet rastie, ak sú využívané; ak nie, odumierajú. Prechádzajú nimi elektrické impulzy. Ak sú využívané, stávajú sa vodivejšie a vytvárajú v mozgu štrukturálne stopy. Kto sa v živote veľa učil (nie bifľoval, ale látku naozaj prežíval a spracovával), má vo svojom mozgu množstvo takýchto stôp. Tie mu umožňujú, aby sa vo svete vyznal a efektívne jednal.

Len malý príklad: Kto má v aute satelitný navigačný systém, ten sa necháva navigovať, ale sám nenaviguje. V tomto prípade upadá u človeka schopnosť priestorovej orientácie.

Slovo „demencia“ je odvodené od latinského „de“ (dole) a „mens“ (duch).

Pacienti autora knihy sa ho často pýtajú, ako si majú v starobe udržať duševné zdravie. Mnohých jeho odpoveď prekvapuje: „Zabudnite na krížovky, či sudoku; choďte behať!“ Lebo moderný výskum mozgu ukazuje jasne: Najlepší mozgový jogging je proste a jednoducho jogging. Jogging ovplyvňuje rast neurónov, a telesné civilizačné choroby (nadváha, zvýšený krvný tlak, diabetes) vedú k demencii. Predný mozog sa vyvíja hudbou, divadlom, umením a všetkým, čo robíme rukami. Digitálne médiá vedú k tomu, že mozog menej používame, čím jeho výkonnosť časom klesá. U mladých ľudí sa tým oneskoruje vývoj mozgu. A to sa netýka len ich myslenia, ale i vôle, emócií a predovšetkým sociálneho chovania.

Keď sa majú tvoriť nové nervové bunky, k tomu, aby sme ich udržali, nestačí len prežúvať stávajúce vedomosti. Je potrebné sa navyše učiť niečo naozaj obtiažne.

Spitzer často dostáva otázku, či je chybou, ak žiaci sa musia učiť básničky naspamäť. Nie je si tým istý, ale vie, že sa tým človek môže naučiť používať svoje vedomie ako zásobník, čo nie je nedôležité.

V stručnosti: Duševne sa namáhame, ak sa aktívne vysporiadavame so svetom. Kto sa necháva navigovať, netrénuje si mozog. A preto občas vykazuje symptóm choroby, ktorá sa obvykle dostavuje až v pokročilej starobe. Pri učení sa, výkonnosť mozgu sa zvyšuje. A to platí napr. aj keď sa učíme hrať na hudobný nástroj, jazdíme bez GPS, alebo sa hráme s vnukmi, keďže tiež ide o zručnosť – v tomto prípade sociálnu. Ide o duševný výkon sociálneho vcítenia sa. Správne sociálne jednanie je spojené s výkonom celkom určitých oblastí mozgu, ktoré sa podľa najnovších poznatkov zväčšujú ako je človek sociálne aktívny, teda keď aktívne zapája tieto mozgové centrá. Mladý človek je nekonečným zdrojom otázok, výziev, rozdielnych názorov, provokácií a vtipov – oveľa lepším než obrazovka. A pre mladistvých sú starší ľudia tiež lepším prostredím ako obrazovka.

Digitálne médiá vedú k povrchnosti. Spitzer hneď na začiatku knihy cituje amerického internetového špecialistu Nicholasa Carra, ktorý napísal, že sieť mu vzala schopnosť koncentrácie, keďže jeho mozog si navykol prijímať informácie ako prúd jednoduchých, priebežne prichádzajúcich viet. Stratil schopnosť poradiť si s dlhšími, zložitejšími textami, lebo myseľ si nedokázala zapamätať väčší objem informácií o rozsahu dajme tomu niekoľko odsekov. Jeho priatelia, počítačoví špecialisti, mu potvrdzovali podobnú skúsenosť.

V minulosti sa do učebnej látky prenikalo, dnes sa namiesto toho po sieti „surfuje“ (teda kĺže po obsahovom povrchu). Navyše v tweetu, alebo v internetovom príspevku je len sotva možné povedať mnoho. To vedie k väčšej povrchnosti. Kto si kliknutím myšou sprístupňuje virtuálny svet, dokáže o ňom uvažovať oveľa horšie než ten, kto reálny svet chápe. A kto o učive diskutuje v reálnej trojici ľudí, počína si lepšie ako ten, kto o ňom chatuje prostredníctvom monitoru a klávesnice. Vyplýva to z toho, že človek je sociálna bytosť a preto najhlbší spôsob spracovávania informácií je možný v priamom dialógu, alebo diskusii. Žiaľ došlo to až tak ďaleko, že napr. dvaja mladí ľudia prídu na rande do kaviarne a nekomunikujú vzájomne, ale každý sám so svojim smartphonom, aby mohli priateľom rýchlo tweetovať, aké je rande skvelé…

Nová digitálna technika v školách umožňuje, že už nie je potrebné opisovať z tabule. Jej stúpenci sa rozplývajú nad tým, že sa tým získava množstvo času pre spontánnosť a kreativitu. Keď sa na to ale pozrieme dôkladnejšie, zistíme, že so slovami je možné pomocou techniky prevádzať niečo, čo už nemôže byť povrchnejšie – stačí iba pohnúť rukou a ťahať z jedného miesta elektronickej tabule na druhé. Nie je už potrebné sa slovami myšlienkovo zaoberať, napr. či ide o veľké, alebo malé písmená, slovesá, alebo podstatné mená, životné, alebo neživotné. Opisovanie slov z tabule by bolo lepšie, lebo pri ňom si musí žiak slovo z tabule zapamätať a znovu samostatne vytvoriť – a to zmysluplnými pohybmi, t.j. takými, ktoré z jednotlivých znakov vytvárajú význam. Práve to, že počítač šetrí žiakom duševnú prácu, ako napríklad opisovanie z tabule, má na učenie negatívny vplyv. Uľahčovaním duševnej práce sa znižuje kvalita vzdelávania.

Mysliaci človek sa z nedokonalého učí lepšie. Napr. po aktívnom,, hoci aj márnom pokuse spomenúť si na nejaké slovíčko (z cudzieho jazyka) si toto slovíčko človek zapamätá lepšie než keby si ho iba vyhľadal v googli prekladači a prečítal si ho.

Okrem toho, aj preto, že máme vyhľadávače neustále k dispozícii, je dosť možné, že v rôznych situáciách nadobúdame dojem, že si informácie nemusíme ukladať do pamäte. Preto si v takom prípade vecou „nelámeme hlavu“. I informácie, ktoré si píšeme na lístoček, nemusíme ukladať do pamäte.

Clifford Stoll, autor knihy Silikonové šarlatánstvo porovnával už v roku 1995 počítače v školách so skorším premietaním filmov. Citácia z jeho knihy: „Počítače máme (ako žiaci) radi, pretože celú hodinu nemusíme myslieť. Učitelia ich milujú, lebo celú hodinu nemusia vyučovať. Rodičia ich tiež milujú, pretože počítače sú dôkazom, že škola, ktorú ich deti navštevujú, je technicky na úrovni. Neučíme sa však nič.“ 

Politici a pedagógovia, ktorí by na tieto veci mali upozorňovať ako prví, však mlčia. U politikov je pochopiteľné. Radi sa vychvaľujú,  ak zabezpečili školám moderné alebo najmodernejšie technické vybavenie, aby ukázali, akí veľkí reformátori oni sú. Keby sa tieto obrovské peniaze vynaložili na učiteľov, bolo by aspoň zrejmé, že sa vynaložili bezprostredne v prospech žiakov! Ale nie kurzy, po ktorých vedia učitelia používať interaktívnu tabuľu rovnako ako pred tým obyčajnú tabuľu. (Môžu si tak bez problémov aktivovať písací nástroj a prstom alebo nejakým písatkom niečo napísať a virtuálnou hubkou to zase zmazať…).

Digitálne médiá, resp. informačná technika vedie nie len k povrchnejšiemu mysleniu, ale aj k rozptyľovaniu pozornosti  má aj rôzne nežiadúce vedľajšie účinky siahajúce od obyčajnej poruchovosti tejto techniky v školách, čo je dobrý biznis pre jej dodávateľov, až po detskú pornografiu a násilie.

Anonymita, umožnená až digitálnymi médiami, vedie tiež k tomu, že mladí ľudia sa nechávajú strhnúť k takým druhom chovania, ktoré by si v minulosti v obavách zo sociálnej kontroly nikdy nedovolili. Mladiství už častokrát nevedia, čo sa hovoriť môže a čo nie – pravdepodobne preto, lebo len málokedy s niekým hovoria.

Ďalšia štúdia ukázala, že dievčatá, ktoré spolu viac hovoria priamo, sú v sociálnych vzťahoch úspešnejšie. Sledovanie videa, telefonovanie, čas strávený on line sa navyše zreteľne prejavuje na počte takých známostí, ktoré majú podľa názorov rodičov, na dcéry negatívny vplyv.

Okrem toho je zaujímavý aj ten fakt, že kto viac sleduje video, má vlastný mobil, televíziu vo svojej spálni, kto je častejšie on line…, ten aj menej spí. Až dnes začíname poznávať, aký veľký význam pre zdravie a učenie má spánok. Ľudia  dokážu nejesť zhruba mesiac. Nie je však možné celý mesiac nespať. Nespavosť patrí k najčastejším nežiadúcim efektom používania digitálnych médií.

Žiaci, ktorí počítače nikdy nepoužívali, vykazujú len nepatrne horšie výsledky od tých, ktorí ich používajú v primeranej miere – niekoľko krát mesačne. Naproti tomu sú výsledky v čítaní a počítaní u tých, ktorí počítače využívajú niekoľko krát týždenne, výrazne horšie. A to isté sa ukazuje i ohľadne využívania internetu na školách. Navyše musíme vziať do úvahy, že tieto údaje sú už pomerne staré, takže využívanie počítača každý deň alebo niekoľkokrát denne, ako je tomu dnes, v štúdiách nebolo uvádzané vôbec.

Okrem toho, žiak, ktorý na počítači neustále masakruje mediálne obludy, a je za každý masaker odmeňovaný bodmi a pod., logicky nemôže vnímať obyčajný všedný deň v škole inak ako nudný a podľa toho sa potom v škole aj správa. Logicky stráca pre učenie motiváciu. Aj slovenské základné školy sú plné detí, s ktorými si rodičia nevedia rady a čakajú, že to za nich spraví škola. Od učiteľov každá nová reforma očakáva, že deti zaujmú a budú ich motivovať. V konkurencii s novými médiami je to veľmi ťažké a pri väčšom počte žiakov v triedach len sotva možné. Digitálna diéta je tu viac ako potrebná.

Dodnes skutočne neexistuje žiadna nezávislá štúdia, ktorá by nepochybne dokazovala, že obyčajným zavedením monitorov a počítačov do tried sa učenie stáva efektívnejším. Štúdie, ktoré preukazujú opak, naproti tomu existujú. A početné.

V oblasti medicíny by bol taký postup nemysliteľný! Predstavte si ministra zdravotníctva, ktorý dostane od kamaráta tip, že aspirín vraj účinkuje proti infarktu. Minister na základe toho rozhodne, že dotyčná látka sa bude primiešavať do pitnej vody, aby sa všetci ľudia mohli tešiť z jej blahodarného účinku…

Je preto len ťažké možné uveriť, že v oblasti vzdelávania, je takýto postup vskutku úplne bežný.

2. ČASŤ:

Predovšetkým by bolo nutné dokázať, že predpokladané výhody digitálnych médií prevažujú nad nespochybniteľnými nevýhodami. Ale takýto dôkaz propagátori používania médií práve v detskom veku, dlhujú.

Užívanie digitálnych médií v materských školách, alebo na nižšom stupni ZŠ je vzhľadom k veľkej tvárnosti mozgov v detskom veku v podstate to isté ako navykanie mladých ľudí na  nebezpečné návykové látky.

Zdravie je najdôležitejším faktorom pre duševnú výkonnosť. Staré latinské príslovie, že v zdravom tele je zdravý duch sa v mnohých obmenách vynára stále znovu a znovu.

A sociálne siete ako zdroj dobrých priateľov a šťastia? Je to humbug. Deti a mladistvých robia skôr osamelými a neraz nešťastnými.

Deti a nemoce staroby. Starecká cukrovka sa označuje ako diabetes 2. typu. A to nie len preto, aby sa odlíšila od cukrovky 1. typu, pri ktorej sa už netvorí žiaden inzulín, ale i preto, že ju má čoraz väčší počet detí a mladistvých. Detskí lekári v Nemecku už hovoria o epidemickom náraste. Pokiaľ trvalo používame veľké množstvo potravín, navyše najčastejšie nezdravých, účinok inzulínu (ktorý má na starosti aby sa energia z potravín dostávala do buniek celého tela) sa oslabí. Telo nereaguje ani na veľké dávky inzulínu. Stáva sa voči nim ľahostajným. A tak energia, teda cukor v krvi, sa už nedostáva do buniek, ale ostáva v krvi. Zvýšená hladina cukru v krvi má tie najzávažnejšie dôsledky nie len pre srdce, oči, či ľadviny, ale aj pre mozog.

Kto už v detstve vykazuje rizikové faktory, s dosť veľkou pravdepodobnosťou onemocnie cukrovkou 2. typu. Ako rodičia pripúšťame, aby naše deti denne celé hodiny trávili pred audiovizuálnymi médiami, aj keď vieme, že to spôsobuje nedostatok pohybu a nadváhu. Navyše počas detského zábavného programu deti vidia kopec reklamných spotov na potravinové výrobky, pričom takmer všetky, ktoré sú tam propagované, sú nezdravé. A deti sa učia veľmi rýchlo, nech im ponúkneme akýkoľvek obsah. K tomu sa počas dlhého pozerania  TV a pod. pridružuje „automatické“ pojedanie zemiakových lupienkov a celej rady podobných „zdravých jedál“. A aby sa zabránilo sporom medzi súrodencami, že kto čo bude v TV pozerať, rodičia z „lásky“ k svojim deťom, každému kúpia do izby vlastný televízor. A tak deti pred TV trávia ešte viac času a menej komunikujú medzi sebou a strácajú sociálne zručnosti, aby sa dohodli, kto čo a kedy bude v spoločnej TV pozerať, učili sa sebaovládaniu a odopieraniu si aspoň niektorých nepotrebných veci.

Baby Einstein. Baby Einstein je zvučné meno celej série DVD, ktorú od roku 2003 distribuuje koncern Disney ako pomôcku, aby sa z detí stali malí géniovia, resp. urýchlili ich duševný vývoj. Americkí vedci ale v tejto súvislosti spravili výskum, ktorí ukázal, že malé deti, ktoré sledujú TV vysielanie pre deti, alebo DVD pre deti, oproti deťom, ktorým rodičia čítajú rozprávky, alebo im rozprávajú príbehy, sú vo svojom jazykovom vývoji výrazne oneskorené; poznajú výrazne menej slov. Je jasné, že kto má problém s vývojom reči, ten s menšou pravdepodobnosťou dokáže využívať v živote svoje šance. Čím vyšší podiel času tráveného pri TV a pod., tým vyšší vplyv na zhoršovanie kognitívnych schopností detí.

Keď je tomu tak, ako je potom možné, že oveľa častejšie počúvame opak? Odpoveď je relatívne jednoduchá: Ide o peniaze.

Keď sa vývoj rečí a myslenia vplyvom audiovizuálnych médií spomaľuje u dieťaťa už v predškolskom veku, potom sa toto nepriaznivo prejavuje v celom priebehu jeho vzdelávania.

Výskum preukázal aj to, že čím viac sa pokusné osoby (sledovalo sa 1.037 detí až do doby dospelého veku) v detstve dívali na TV a pod., tým nižšieho vzdelania v dospelosti dosiahli.

A čo spravíme s tým, ak anglická kráľovná poctila rytierskym titulom ideovú autorku a producentku Teletubbies Anne Woodsovú – vraj za jej veľké zásluhy o šírenie britskej kultúry do viac než stovky krajín sveta; aj keď je preukázané, že časté sledovanie tohto programu u detí viedlo k zaostávaniu v reči.

Obrazovka nie je dobrý vychovávateľ a už vôbec nie dobrý učiteľ. Podľa toho by mali rodičia, učitelia a politici jednať.

Rýchle verzus presné. K správnej hodnote, či už pri učení správne sa stravovať, alebo  pri učení chodiť po vlastných (človek sa tu programuje sám, mozog musí zvažovať, koľko impulzov pri akom predklone a ktorým svalom musí vyslať, aby nespadol) človek dospeje tak, že mozog musí plniť dve protichodné podmienky, úlohy. Za prvé, musí sa rýchlo priblížiť k správnej hodnote, inak hneď spadne, alebo zomrie od hladu skôr, než učenie skončí. A zároveň, za druhé, sa k správnej hodnote musí priblížiť malými krôčikmi, lebo veľkými skokmi bude okolo pravdy iba hopsať, bez toho aby k nej niekedy došiel. Tým sa vysvetľuje aj to, prečo sa deti učia oveľa rýchlejšie než dospelí. Skúste si s nimi zahrať napríklad pexeso. Ale je to úplne prirodzené, nie je to výsledkom demencie.

Je to podobné, ako keď hráte golf. Najprv sú v ňom potrebné silné údery, aby sme sa k jamke vôbec priblížili. Alebo keď učíte dieťa materinskej reči. Žiadny človek nehovorí dieťaťu len jednoslovné vety tak dlho, kým ich všetky nepozná a až potom prejde k dvojslovným. Naopak, keby sme takto postupovali, dieťa by sa hovoriť nikdy nenaučilo.  Podobne, ak by sme mali svoj súčasný mozog už pri narodení, hovoriť by sme sa pravdepodobne nikdy nenaučili.

Na strane druhej, keď deti uvidia zmrzlinu, hneď ju chcú jesť. Táto reakcia nastáva reflexívne a nejde ju zastaviť racionálnymi protiargumentmi. Avšak vybudovaná zdravotná predstava u dospelých dokáže aktivovať v mozgu príkaz: „Zachovaj rozvahu, nejedz.“. Mladý človek to nedokáže, lebo mu chýba hardwere, aby si už vyvinulo predstavu zdravého tela a diéty.

Kto si ale na nižšej úrovni nenazbiera v mozgu jasné, ostré, zreteľné štrukturálne stopy (rozoberané boli v 9. odseku článku), ten sa na vyšších úrovniach len ťažko dokáže naučiť abstraktnému mysleniu a komplikovaným štruktúram, ku ktorým patrí napr. gramatika. Je zaujímavé, že v staršej pedagogike sa spomína pojem „primárne skúsenosti“, ktoré človek získava sám, nemôže ich dostať sprostredkovane od iného človeka, teda ani z médií. Akékoľvek vyššie duševné výkony sa môžu dostať do príslušných oblastí mozgu len cez dostatočné stopy v jednoduchých areáloch mozgu; resp. bez ich existencie sú nemožné. Nie náhodou existuje stará ľudová múdrosť, že čo sa v detstve naučíš, v starobe akoby si našiel. Lebo tieto stopy sú veľmi odolné voči zmenám. Ako zaujímavosť je pri tomto možné spomenúť, že tak, ako v očiach Európanov sú všetci Japonci výzorom v tvári, na rozdiel od nás, rovnakí, presne tak vnímajú aj Japonci nás.

Laptopy, alebo hry s prstami?  Dnes už ani v škôlkach nie je výnimkou, že deťom sú k učeniu sa dávané do rúk laptopy. Aj keď výskumy jasne preukazujú, že abstraktné čísla, veličiny a pod., s ktorými si musíme poradiť, ak chceme zvládnuť napr. matematiku,    musíme najprv uchopiť do prstov, aby sa nám dostali do mozgu. A sú to hry s prstami, ktoré pritom veľmi pomáhajú. Zapojujú sa pri nich do činnosti obe polovice mozgu, ktoré zodpovedajú za hmat a motoriku. Medzi oboma polovicami mozgu musí dochádzať k výmene informácií. Trénovanie prstov má tak za následok, že žiaci sú neskôr lepší v matematike.

Tužka alebo klávesnica? Bezpečné zvládnutie spisovného jazyka podstatne prispieva k úspechu v škole a neskôr v profesii. Preto má čo najkvalitnejšia výučba čítania a písania v škôlke a v škole, opierajúca sa o neurobiologické princípy učenia, značný význam nie len pre jednotlivca, ale aj pre celú spoločnosť. Dokonca môže predchádzať poruchám správneho čítania, písania, pravopisu. Žiaľ tomuto ideálu sa ľudia veľmi vzdialili aj v Nemecku, kde vládne pedagogický chaos.

Keď sa deti učia písmená latinskej abecedy vlastnoručným písaním, dokážu ich napr. lepšie odlíšiť od písmen zrkadlovo obrátených, než keď písanie trénujú na klávesnici.    Neurologické výskumy s funkčnou magnetickou rezonančnou tomografiou ukazujú, že rozpoznávanie písmen, naučených písaním tužkou, vedie k zosilnenej aktivite v motorických oblastiach mozgu. U písmen, ktoré boli naučené zápisom na klávesnici, tomu tak ale nie je.

Sociálne kontakty, väzby na rodičov, na priateľov. Keďže sa dávno tušilo, že audiovizuálne média prehlbujú odcudzenie medzi rodičmi a deťmi a zároveň zhoršujú sociálne zručnosti a vzťahy, štúdia robená už v rokoch 1987/88, mala dať odpoveď na otázku: Akým spôsobom mení narastajúca konzumácia audiovizuálnych médií kvalitu vzťahov v rodine a s priateľmi? Zistilo sa, že s každou hodinou navyše strávenou pred audiovizuálnymi médiami, narastá riziko oslabenia vzťahov s rodičmi o 13 % a riziko oslabenia vzťahov s vrstovníkmi dokonca o 24 %. A to ide len o efekt televízie. Iné audiovizuálne média vtedy prakticky neexistovali. Neskoršie výskumy ukázali, že herné konzoly, v porovnaní s TV, majú negatívny efekt na vzťah k rodičom ešte o 20 % vyšší. Pri tomto sa ukázalo, že ľudia, ktorí práve (pred 3 minútami) hrali násilnú počítačovú hru, potreboval i 5 krát dlhší čas na to, aby sa primäli k tomu, aby pomohli stenajúcej osobe volajúcej o pomoc, oproti ostatným osobám. Výsledky tohto výskumu boli spochybnené tým, že násilné hry, alebo filmy hrajú a pozerajú ľudia s násilníckymi sklonmi a preto efekt nemožno prisudzovať filmu alebo hre, ale povahe človeka. Aby sa preskúmalo i toto, bol celý pokus prevedený ešte raz pred vchodom do kina pred a po premietaní násilného filmu. Výsledky ukázali, že násilný film spôsobil, že po ňom boli diváci menej ochotní pomôcť bezbrannému blížnemu.

Napokon už v r. 1972 bolo zistené, že ľudia, ktorí sa opakovane dívajú na násilné filmy, trpia tzv. desenzibilizáciou. To nie len vecou vkusu každého jednotlivca. To je aj, alebo v prvom rade vecou našej spoločnosti, ktorá môže dobre fungovať len pri všeobecnej schopnosti ľudskosti. Mnohí napr. majú radi i detskú pornografiu, alebo tvrdé drogy, no napriek tu spoločnosť hovorí: „Stop, to už príliš!“ A nadstranícka komisia Nemeckého spolkového snemu vydáva doporučenie, aby boli deti k tejto novej forme kultúry vedené pokiaľ možno čo najskôr. Avšak netreba zabúdať, že život, ktorý človek prežíva ako digital native, nemôže mať s úplnou istou jedno jediné: absenciu následkov.

Mozgy dospievajúcich a mladých dospelých väčšinu energie vynakladajú na výmenu krátkych sociálnych správ, na zábavu a rozptýlenie, namiesto aby sa do hĺbky zaoberali ľuďmi a poznatkami. Navyše nevedia ani dobre hľadať informácie na internete, lebo nevedia ako môžu byť informácie organizované, podľa akej logiky sa dajú spájať, čo je dôležité a čo nie. Pravdivá historka o troch nemeckých žiakoch, ktorí mali vytvoriť referát o Gruzínsku (nemecky Georgien), ktorú považovali za americký štát Georgia, je jednou z názorných ilustrácií problematiky hľadania na internete. K fundovanému hľadaniu informácií na internete človek potrebuje základné vzdelanie a predovšetkým už isté predbežné znalosti z dotyčného odboru. Tie slúžia ako filter a človeku umožnia, aby z 50 alebo 500 „hits“, ktoré mu vyhľadávač ponúkne, vybral tie najdôležitejšie, resp. smerodajné.

Kto chce získať informácie o skutočnom stave vecí, prejde tým, čomu sa už 150 rokov hovorí hermeneutický kruh. Poznáva celok na základe jednotlivých častí a jednotlivosti vo vzťahu k celku; kráča za indíciou z dobrého prameňa a keď to ďalej nejde, vracia sa k dobrému prameňu, lebo ten obsahuje hromadu indícií. Poznanie nemožno dosiahnuť inak než týmto kruhovým postupom. Digital natives však týmto kruhom poznania neprechádzajú. Hľadajú horizontálne (rozumej povrchne), nie vertikálne (nejdú do hĺbky).

Dnešná mládež si život bez počítača a internetu už nevedia ani len predstaviť. Kto je presvedčený, že nám vyrastá generácia digitálnych zázračných detí, ten sa mýli.

Digitálne médiá pôsobia negatívne na schopnosť sebaovládania.

Učiť sa chcieť je ako učiť sa hovoriť.

Cieľom každodenných spoločenských stykov, kolektívnych umeleckých, či športových aktivít, hranie divadla alebo iných hier, je neposlednom rade rozvoj sebaovládania.

Ukázalo sa, že zdravie, blahobyt a sociálne životné problémy závisia na miere sebakontroly v detstve. Kto sa vedel už ako dieťa dobre ovládať, bol ako dospelý zdravší, viac zarábal, omnoho menej mu hrozil sociálny prepad, mal menšie sklony ku kriminalite a predovšetkým mal omnoho menšie problémy s rôznymi zvislosťami. Ďalšia štúdia naznačuje, že kto sa vie dobre ovládať a vie kam dlhodobo smeruje, jeho život zdravší, šťastnejší ale aj dlhší. Navyše kto po celý život vie svoje emócie lepšie ovládať, nie len ľahšie prechádza životom, ale uľahčuje život i svojim blížnym.

A aj keď výhody schopnosti sebaovládania nie sú neznámou vecou, sebaovládanie sa na „radarovej obrazovke“ podstatných faktorov určujúcich život sotva kedy objaví. Aj keď na túto tému ba myla byť napísaná celá kniha.

Americký detský lekár Dimitri Christakis a jeho spolupracovníci ako prví ukázali, že sledovanie TV v rannom detstve vedie k zvýšenému výskytu porúch pozornosti, teda aj k výraznému zníženiu sebakontroly v školskom veku. Spôsobuje to hlavne rýchly strih.  (striedanie scén). Oproti tomu koncentrácia pri kreslení sebakontrolu výrazne zlepšuje. V súčasnosti trávi príliš mnoho detí pred animovanými filmami nie len niekoľko minút, ale celú radu hodín denne. To nemôže, zvlášť na flexibilných, resp. tvárnych mozgoch detí, nezanechať následky.

Je v podstate zahanbujúce, že veda až v r. 2011 dokázala potvrdiť to, čo rodičia a prarodičia vedia už dávno: že deti úplne „zdivočejú“, keď sa napr. v nedeľu celé doobedie pozerajú na kreslené filmy na detskom kanáli. „Deti sú potom úplne nepoužiteľné,“ sťažujú sa.

Nedávno jeden experiment so sudcami preukázal aký negatívny vplyv na koncentráciu majú bezsenné noci. Ide až o výpadky myslenia. A kto, ako u nás denne robia milióny detí ráno, že raňajky nahrádzajú pozeraním sa na TV, je zhruba rovnaké, ako keď bežec ide na preteky a pred nimi si prestrelí pravé i ľavé koleno.

Náš život v „digitálnom veku“ sa vyznačuje tým, že stále robíme veľa vecí naraz: vyhľadávame informácie na internete, počúvame hudbu, píšeme na mobile textové správy a pri tom všetkom vlastne čítame nejaký v novinách. V miestnosti beží televízne vysielanie a do toho všetkého zazvoní telefón s pevným pripojením. Ukazuje sa však, že „multitaskeri“ aktívne trénujú len povrchnosť a neefektívnosť. Majú problémy s pozornosťou, problémy vylúčiť z vedomia nedôležité obsahy a takisto problémy s ovládaním svojej psychiky.

Kto musí pri odstreľovaní oblúd z vesmíru permanentne rozdeľovať pozornosť na celú obrazovku, ten sa tým učí svoju pozornosť rozdeľovať, rozptyľovať, avšak nie koncentrovať. Štúdia jasne ukázala, že hráči strieľacích hier si dobrovoľne oslabujú koncentráciu a sebakontrolu, čím klesajú na mentálnu úroveň reflexívneho automatu.

Politici sa starajú o to, čo je dobré pre ekonomiku, banky, podnikateľov…, ale čo deti potrebujú naozaj, to im je ľahostajné. Deti nemajú volebné právo. Síce sa o nich veľa hovorí, ale v skutočnosti sa pre nich nič zásadné, čo by malo rozhodujúci pozitívny vplyv, nerobí.

Tak napr. Odborná komisia „Internet a digitálna spoločnosť“ Nemeckého spolkového snemu, ktorej členmi sú (aj) poslanci parlamentu, doporučuje jednotlivým spolkovým krajinám, „…aby nazerali na pedagogiku počítačových hier ako na nevyhnutnú úlohu pre mediálnu pedagogiku a aby ju intenzívne podporovali. Počítačové hry je možné považovať jednak za média a jednak za hry. Význam hier pre osobnostný vývoj a pre našu kultúru je nepopierateľný. Aby tieto okolnosti dostali za dosť, prihovárame sa medziodborové etablovanie mediálnej pedagogiky v škole i v pedagogike voľného času, aby boli počítačové hry ponímané ako súčasť konvergentného (zbiehavého) mediálneho sveta a našej kultúry.“…

A tak nie je divu, že istá zabijacká hra Crysis 2 získala, s požehnaním všetkých politických strán, cenu za najlepšiu nemeckú počítačovú hru roku 2012. Cena je totiž založená na podkladoch správy poverenca spolkovej vlády pre kultúru a médiá pre Nemecký spolkový snem. Štátny minister kultúry Bernd Neumann (CDU) bol dokonca pri odovzdávaní ceny a ešte raz dal násilnej hre politické požehnanie.

Autor knihy je aj súdnym znalcom a ako jeden z prípadov spomína prípad brutálnej vraždy bez motívu a to 50 ročného bezdomovca. Bolo preukázané, že mladistvý páchateľ by sa tejto vraždy bez motívu s najväčšou pravdepodobnosťou nedopustil, ak by pred ňou strávil hodiny napr. na futbalovom ihrisku a nie celý deň pri bojových počítačových hrách.

Politici sú na médiách závislí a kto si ich znepriatelí, bude verejne zničený, tvrdí autor knihy.

Jeho žiadosti voči spolkovému ministerstvu vzdelania a výskumu (keďže s požehnaním ministerstva je spoločnosť v hlavných médiách v otázkach vplyvu digitálnych médií na deti a mládež informovaná viacmenej jednostranne, alebo negatívne vplyvy digitálnych médií sú v nich bagatelizované), zostávajú nevypočuté.

Podobne sa správa ministerstvo zdravotníctva. Pred počítačovými hrami nevaruje. Naopak. Ich negatívny vplyv bagatelizuje. Kritického postoja od ministerstva zdravotníctva sa nedočkáte dokonca ani v otázkach počítačovej závislosti u mladistvých a detí v spojitosti s nárastom obezity.  Neustále naráža na zahmlievaciu taktiku a alibizmus. Napr. jedno z vyjadrení uvedeného ministerstva: Príčiny nadváhy s veľmi rozmanité a vo svojich rôznych účinkoch ešte neboli jednoznačne objasnené.“… To je akoby lekár namiesto liečenia pacienta tomuto dával prednášky o multikauzálnej zložitosti jeho tela.

To čo predvádza toto ministerstvo pripomína tvrdenia tabakovej loby v 70-tych rokoch a naftovej loby dnes. Rakovina pľúc a otepľovanie Zeme sú mnohovrstvové… a komplexné fenomény…, nič sa nevie presne, preto by sa nemali vyvodzovať predčasné závery…

A predovšetkým nie je potrebné nič robiť!…

Dokonca aj cirkvi a také organizácie ako Amnesty International, či Greenpeace, ktoré inak netrpia nejakými zvlášť veľkými škrupuľami, si voči médiám počínajú nápadne tolerantne.

Počítač je dnes neodmysliteľný takmer vo všetkých zamestnaniach. Z toho dôvodu sa zdá byť zavedenie školského predmetu „informatika“ len logické. Na strane druhej zvládať potrebujeme aj celú radu iných vecí a predsa, zachádzanie s nimi nepovyšujeme na samostatné predmety. Na nemeckých školách sa učí celá rada predmetov, dokonca aj šport, hudba a výtvarné umenie, avšak všeobecné zvládanie života sa neučí.

V diskusiách týkajúcich sa médií nezrieka počúvame, že na každú štúdiu existuje protištúdia, ktorá dokazuje pravý opak. Na to existuje dosť jednoduchá odpoveď –  existujú dobré a zlé štúdie. Pre názornosť sa pozrime na jeden príklad: Predstavte si, že by ste chceli vedieť, či sú muži a ženy rovnako, alebo rozdielne vysoké. Rozdáte dotazník, kde budú 4 možné odpovede: A) nižší než 150 cm, B) 150 až 155 cm, C) 155 až 160 cm, D) nad 160 cm. Výsledok vášho prieskumu bude, že takmer 90% občanov je vyšších než 160 cm a medzi mužmi a ženami v tomto smere nie je takmer žiaden rozdiel.

P.S.:

Každý deň, ktoré vaše dieťa strávi bez digitálnych médií, je čas vyhraný. Pre celú našu spoločnosť platí: Pokiaľ ide o náš blahobyt a zachovanie našej kultúry, nemáme nič iné než hlavy budúcich generácií. Prestaňme ich systematicky zasypávať odpadkami a nepripravujme ich o rozum.

Zdroj:

Z nemeckého originálu Digitale Demenz, nakladateľstvo Droemer Verlag, Mníchov, 2012, preložil František Ryčl, v ČR vydal Host – vydavatelství, s.r.o., Brno, 1. vydanie 2014 a 2. vydanie 2017.

Link na súvisiacu diskusiu: https://blog.sme.sk/diskusie/3569153/1/digitalna-demencia-ako-pripravujeme-sami-seba-a-nase-deti-o-rozum-cast-1-2.html