marcelburkert

V roku 2005 som na Generálnu prokuratúru SR dal podnet na preskúmanie zákonnosti v prípadoch rybačiek na živú návnadu a to z hľadiska ich posúdenia, či napĺňajú objektívnu stránku trestného činu týrania zvierat. Podnetom sa zaoberal najväčší expert, alebo bojovník proti environmentálnej kriminalite z radov slovenských prokurátorov (minimálne v r. 2019 ešte na GP SR mal pracovať), vášnivý a uznávaný rybár, a spisovateľ zároveň, JUDr. Ladislav Hanniker (1952). Keďže u neho išlo o konflikt záujmov, len ťažko sa dal očakávať iný výsledok posúdenia podnetu, ako ten, ktorý ho aj stihol, a to, že tento bol zamietnutý – k týraniu zvierat v prípadoch, ktoré som v podnete uviedol, nedochádza! Bodka. Výkričník.

Nezákonnosť, resp. týranie zvierat v daných hromadných prípadoch tak mohla pokračovať ďalej, a ak sa nemýlim, pokračuje doposiaľ – s požehnaním Generálnej prokuratúry SR v zastúpení najväčšieho špecialistu na environmentálnu kriminalitu z radov prokurátorov stavajúceho sa do pozície sudcu. Čislo konania č.IV/1 Gn 3090/05 – 6. Ale aby som nekrivdil doktorovi Hannikerovi, s najväčšou pravdepodobnosťou by daný podnet alibisticky, nevediac čo s ním robiť, pod koberec zamietli aj jeho kolegovia a aj samotný generálnny prokurátor. Len aby všetko mohlo pokračovať po starom.

Preto pánovi prokurátorovi, jeho kolegom, a tiež rybárom a napokon aj všetkým nám, konzumentom rýb, bez ktorých by sa nič z toho, čo bude uvedené v článku nedialo, by som chcel k chutnému vianočnému kaprovi venovať tento článok na zamyslenie. Myšlienky a postrehy v ňom z drvivej väčšiny nie sú moje, ale stotožňujem sa s nimi. Použitú literatúru uvádzam v závere článku. Vrelo odporúčam si knihu prečítať celú.

Ak človek nedokáže dať život, má právo ho brať iným tvorom?

Hovorí sa, že kým človek bude zabíjať zvieratá, aj keď zabíjať nemusí, alebo kým človek bude týrať zvieratá len preto, aby si uľahčil ich zabíjanie, je tu silný predpoklad, že minimálne dovtedy bude zabíjať aj ľudí. Lebo človek sa všetkému, aj zabíjaniu, učí na malých veciach.

Preto v tomto článku bude poukázané na niektoré, v úvodzovkách „skryté“ drastické spôsoby lovenia a zabíjania rýb a týrania malých „bezcenných“ živočíchov,

spôsoby, ktoré sme si zvykli považovať za normálne, resp. pred nimi radšej zatvárame oči, aby sme nad nimi nezačali premýšľať ani len náhodou; lebo inak by nám muselo prísť strašne zle a ak by sme pritom mali nasledovať hlas svojho svedomia. V takom prípade by sme sa museli aj mnohého „pekného“ a chutného zriecť.

Ako malú chuťovku na úvod si dáme obyčajnú rybačku na udicu:

Mnohí vravia: „Krásny šport, upokojuje nervy.“ Človek sedí v prírode, pri vode, drží udicu, pozoruje plavák a musí sa naučiť odborným pohybom rybu v pravom okamihu vytiahnuť. Ak sa to podarí, je to veľká radosť rybára aj okolostojacich. Všetci sa kochajú pohľadom na krásne šupinaté, zmietajúce sa telo ryby. Všetko vyzerá skoro neškodne… s myšlienkami na pokrm z voňavej rybaciny. Keď sa ale na celý ten proces pozriete zbližša, môžete vidieť dážďovku, ktorú ruka rybára (možno je to ruka maliara nežných pastelov, možno ruka estéta, či ochrancu ľudských práv, ochrancu prírody, či spisovateľa) bez akéhokoľvek súcitu uchopí. Vidieť oceľový hák so spätnými háčikmi. Rybárova ruka schytí červa, napichne ho, pretiahne toto oceľové mučidlo cez dve tretiny hrúbky červíkovho tela. Červ sa zvíja, skrúca, bolestne vystiera. Rybár sa spokojne a pyšne usmieva, lebo červa „odborne“ napichol. Háčik je skrytý, vidieť len malé zviera, ktoré sa vo svojom utrpení mimoriadne živo, zúfalo zvíja. Takto je to správne, hotová pastva pre oči ryby. A rybár, nanajvýš spokojný sám so sebou a svojim rybárskym umením, hádže šnúru do vody, poťahuje z fajky, čaká a zíza na šnúru, teda plavák.

Takto plynú minúty, veľa minút – každá minúta má 60 sekúnd. Akou večnosťou môže byť každá sekunda pre martýra na háčiku? Keby bol človekom, iste by sa zúfalo pýtal, či je možné, aby Boh niečo také dovolil.

Rybár však sedí pri vode, pozerá na plavák a vníma vzácny nedeľný pokoj okolo seba. Celkom sa rozplýva v pocite obdivovania prírody okolo seba, načúva spevu vtákov a teší sa, že títo malí spevavci majú dnes, v našich oblastiach bezpečný, chránený život, bez prenasledovania ľuďmi, vďaka spoločnosti ku ktorej aj on patrí, či už ako člen spolku ochrancov zvierat, rýb, alebo ako proti environmentálnej kriminalite bojovník.

Aha! Plavák sa ponára! Rybár sa narovná, trhá a kýva šnúrou. Trepoce sa na nej striebristá ryba. Háčik zabral dobre – prešiel cez hornú čeľusť a vyčnieva z hlavy ryby vpredu nad jej ústami.

Rybár odborne uvoľní háčik. Nejde to ľahko, taký spätný háčik je dobrou poistkou – najprv treba trochu poťahovať sem-tam a nakoniec šikovným energickým trhnutím vyšklbnúť spriečený oceľový hrot. Zostane diera na ústach ryby – ale to nevadí, za pár hodín predsa zajatca – rybu aj tak zjedia. Poťažká korisť v ruke, zaraduje sa a hodí rybu k ostatným zvíjajúcim sa sestrám.

A rybár rozmýšľa, že by bolo dobré teraz použiť inú návnadu. Otvorí škatuľu, v ktorej lozia chrobáky a muchy. Vezme do ruky jedného trblietavého chrobáka a cez stred jeho tela šikovne prerazí háčik. Zviera hýbe nožičkami a tykadlami ako divé, otvára krídelká, akoby chcelo uletieť. Rybár sa usmieva: „Áno, teraz už nemôžeš.“ Potom hodí šnúru do vody. Prepichnutý chrobák pohybuje všetkými končatinami. Veď ani nekričí. Je to len hmyz, navyše ešte aj škodlivý. Takto to je dobre, prikývne rybár, chrobák priláka ryby!

A zatiaľ čo sa takto ponára do myšlienok, narazí jazykom na zub – práve na ten zlý. Hneď sa prihlásia bolesti. Rybár trpí. Rozmýšľa, že zajtra musí bezpodmienečne zájsť k zubárovi. Už teraz cíti hrôzu pri pomyslení keď mu dentista pichne jemnú ihlu do ďasna, aby mu priniesol oslobodenie od všetkých ďalších bolestí. Ach, bolesť zubov je strašná vec. Čím si to len zaslúžil, premýšľa rybár.  Keď bolesť ustúpi spomenie si na svojho malého syna, že na budúcu nedeľu ho prvý krát vezme na rybačku, nech sa chlapec pocvičí v tomto krásnom športe.

Spomeňme ešte to, že ako živé návnady sa s obľubou používajú aj malé rybičky; ak by sa chrobáky a dážďovky niekomu hnusili…

Rozhorčujeme sa nad veľkými hanebnosťami a ukrutnosťami,

ktoré vykonávajú druhí, ale je potrebné, aby sme sa začali rozhorčovať  vtedy, keď my sami vo veľkých, alebo v malých veciach konáme kruto. Prečo my, ktorí sme šťastní, keď nás neprenasledujú, neväznia, netýrajú, chceme to robiť zvieratám? Alebo sa uspokojíme s tým, že my vlastnými rukami im nič zlé nerobíme, alebo sa dokonca sami staráme a domáce zvieratká? Pravda je ale aká, že my kvôli našim žalúdkom a chúťkam nechávame iných týrať a zabíjať zvieratá. Keby sme to robili sami, aspoň by to nebolo zbabelé. S najväčšou pravdepodobnosťou by sa tak drvivá väčšina z nás stala vegetariánmi.

Mäsité jedlá sú chutné, lahodné, sú rozkošou pre jazyk, pôžitkom pre jediaceho. Majstrovská príprava z nich spraví naozaj chutné jedlá, pri ktorých sa dá úplne zabudnúť na to, že sú pripravené z mŕtvol. Mŕtvoly… – znie to hrôzostrašne, ale toto slovo je pravdivé.  Stojí to ale naozaj za to? Zadovážiť si malý pôžitok na účet cudzieho utrpenia a cudzej smrti?

Ak sú tieto tvory menšie a slabšie ako ja, ktorý rozumne a šľachetne mysliaci človek by z toho mohol odvodiť právo zneužívať ich slabosť a malosť? Nie je skutočnosť taká, že silnejší, nadradený by mal slabšie tvory ochraňovať, nie však usmrcovať a prenasledovať?

Samozrejme, to, že je niekto vegetarián (aj Adolf Hitler ním bol), prípadne je vegetarián plus  má rád zvieratá, ešte automaticky nemusí znamenať, že musí byť aj dobrým človekom, resp. človekom milujúcim aj svojich nepriateľov – teda modlí sa aj za nepriateľov, aby dospeli k poznaniu; ako sa nás snažil svojho času naučiť Ježiš Kristus. Je zaujímavé, že on vegetariánom nebol. A aj to samo o sebe má svoju vysokú opodstatnenosť, keďže On ľudí učil, že v prvom rade musíme dbať na to, čo z našich úst vychádza, teda na čistotu myslenia, lebo z neho pochádza všetko dobro a zlo v našich činoch. A kým o to nedbáme, tak riešiť to, čo do úst vchádza, je v takom prípade márnosť. Cenu jeho rád, resp. to, kam to vedie, ak jeho rady nenasledujeme, vidíme v dnešnej dobe konzumizmu denno-denne.

ARGUMENTY ZA ZACHOVANIE SÚČASNÉHO STAVU TÝRANIA ZVIERAT

Prvý argument (neskôr  by som chcel „rozobrať“ aj niektoré iné „nevinné“ metódy lovu a zabíjania rýb, a nielen ich, ktoré sú takisto nepochybne týraním zvierat)

za zachovanie súčasného stavu, vrátane rybačiek na udicu, je ten, že to, čo my robíme voči zvieratám, je v prírode prirodzené, lebo v nej silnejší slabšieho pohlcuje…

Ale, rátame sami seba ešte k zvieratám??? Neveríme skôr tomu, že stojíme už na vyššom stupni? Nenazývame sami seba hrdo: ľuďmi? Sme naozaj ľudskými alebo neľudskými? Nemali by byť naše činy činmi človeka, vyššej bytosti, nie činmi zvieraťa konajúceho neslobodne?

Druhý argument je ten, že zviera je stvorené, aby človeku slúžilo ako potrava… To je však podobné tomu, ako keby sa lev alebo iná šelma oblizli a povedali: „Človek je stvorený na to, ba nám poslúžil ako dobrý obed.“

Tretí argument – človek potrebuje jesť mäso kvôli svojmu zdraviu… Môže byť ale dostatočným ospravedlním neľudských metód zabíjania zvierat rozoberaných v tomto článku skutočnosť, že ak nebudeme jesť mäso tak si o čosi skrátime náš drahocenný… a užitočný… život??? Asi sotva. Zvlášť ak sa pozrieme na to, koľkí z nás, čo jeme mäso, sa mnohými inými spôsobmi previňujeme voči svojmu zdraviu, ktoré nám bolo darované. Nehovoriac o tom, že zďaleka nie je dokázané, že konzumenti mäsa majú menej nemocí a žijú dlhšie ako vegetariáni, resp. tí, čo ho konzumujú minimálne. Skôr dosť výrazný opak je pravdou.

Štvrtý argument – zviera necíti fyzickú bolesť tak, ako človek. Má primitívnejší nervový systém a čím menšie zviera, napr. rôzne druhy hmyzu, tým je bolesť ešte menšia…

Nuž tak toto je skôr o našich želaniach ako o realite. Alebo tí, čo to tvrdia, zjavne hovoria z vlastnej skúsenosti… Zjavne v minulom živote boli hmyzom a nie len to, ale si aj z neho pamätajú ako chutí bolesť, ktorú im spôsobovali ľudia. A teraz môžu mudrovať.

Piaty argument je to, že v prírode vládne boj, aj medzi rybami, že ani medzi nimi nevládne ohľaduplnosť a ľudskosť. To áno, veď nie sú ľuďmi. Nemajú ľudský cit. Navyše zvieratá neboli obdarené slobodnou vôľou. Konajú inštiktívne. Ak zabíjajú, zabíjajú preto, aby prežili. Minimálne človek súčasnosti nie je odkázaný na to, aby zabíjal zvieratá kvôli tomu, aby sám prežil. Navyše, ak zviera zabíja druhé zviera, zabíja čo najšetrnejšie. To u ľudí, ako sme si ukázali, a ešte ukážeme na iných príkladoch (a to len týkajúcich sa oblasti rybárstva!), neplatí. Naopak. A piaty proti pod argument u tohto bodu je to, boj v prírode. Boj v prírode má v hrubohmotnosti svoju logiku. Núti zvieratá k ostražitosti, k pohybu. Inak by nastala strnulosť. Netreba zabúdať, že pohyb je jedným zo zákonov života.

Šiesty argument je ten, že hrôzostrašné stredoveké metódy na usmrcovanie zvierat sa u nás už dávno nevyskytujú…, že u nás sa zabíja „ľudskejšie“…

Tak si teda poďme rozobrať niektoré ďalšie metódy. Zostaňme hoci len pri rybárstve. Prvou metódou bola rybačka na udicu, či už so živou alebo neživou návnadou. Tá so živou je týraním dvojnásobným.

Podobným „zverstvom“ je rybárčenie hoci nie na živú návnadu, ale „len“ na harpúnu. Lovec hodí do vody harpúnu, ktorej oceľový hrot prenikne zvieraťu do tela a a spätnými háčikmi ho prichytí. Keď rybu napichnú a vytiahnu, oddelia ju od harpúny – to znamená, vytrhnú jej spätné háčiky z tela, cez jej šklbúce sa telo, čím v tele vzniknú veľké diery. Potom rybu hodia k ostatným chyteným – nech tam na svoje rany umrie. lebo len málo rybárov má také dobré srdce, že trpiace zviera hneď usmrtia. Niektoré dobré gazdiné zaživa rozrežú telo ryby a vyberú vnútornosti, pretože takýto postup nesmierne zvýši chuť mäsa.

Chytanie rýb do siete?  Stovky, tisíce trepotajúcich sa rýb zdvihnú z vody a vytrasú zo sietí do člnov, kde ryby ležia na sebe. Dolné ryby, stlačené váhou tých, čo ležia na nich, sa nemôžu pohybovať. Horné ryby udierajú chvostovými plutvami, zbierajú všetky sily aby sa vymrštili do výšky s inštinktom, že takto možno dosiahnu spásny živel – vodu. Tie, ktoré veľmi vyskakujú, prejavujú priveľa energie, tie rybár v člne zabije úderom do hlavy. Avšak tento akt milosti preukáže len tým, ktoré sú navrchu, ktorým by sa azda mohol z posledných síl podariť skok do vody.

Ak nás voda obklopí, utopíme sa za krátku chvíľu. Len malej časti rýb sa vodí podobne, ak sa dostanú na vzduch. Väčšina rýb na vzduchu umiera oveľa dlhšie – hodinu, dve… až pol dňa kým sa zadusia. Predstavme si, že by sme takto museli zomierať – keby sme tak dlhú dobu museli zápasiť o nadýchnutie, stále namáhavejšie a namáhavejšie, až kým by sme sa nadýchnuť nemohli vôbec.                        

Ryby, ktoré sa chytajú v miliónoch – haringy. Živé ich vysypú z člnov, živé ich vysypú do pripravených kadí, nakladú na nich soľ a potrúsia ďalšou vrstvou bielych kryštálov – potom príde ďalšia vrstva haringov, potom ďalšia vrstva soli – rozožierajúcej soli na živé ryby. To je ich hrob – zaživa uzavreté v kadi so žeravinou.

S úhorom to nie je ľahké – Úhor, ako aj hady, má veľmi tuhý život. Zdá sa takmer nemožné usmrtiť ho – to by museli oddeliť hlavu od trupu a to by sa zničil jeho dekoratívny vzhľad. je veľmi zriedkavé, že mu odrežú hlavu. zvykom je zaživa mu stiahnuť kožu a potom ho hodiť do hrnca, alebo na panvicu – zaživa! Pokrievku treba dobre zaťažiť, lebo úhor sa z celej sily vzpína, zvíja, vzpiera sa proti pekelnému väzeniu. A stáva sa, že úhorom sa podarí z mučiarne ujsť – spola uvarené, alebo upečené. Avšak ruka človeka (neraz ide o nežnú ruku ženy s mäkkým milujúcim srdcom prinajmenšom svojich milých) ich do mučiarne hneď vráti. Áno, stáva sa to, že často máme dve srdcia, jedno z mäsa a citu a druhé z kameňa a bezcitnosti.

Chýrna lahôdka – údený úhor – Úhory zaživa zviazané šnúrou, ktorú im pretiahli cez žiabre. Živý zväzok zavesený v komíne, zvíjajúce sa telá údené zaživa. Vznikne z toho ale chýrna lahôdka.

Raky a langusty k sviatku nášho jazýčka – Tieto chytené živočíchy sa obyčajne zbalia do košov pričom langustám pritom neraz odlomia ich dlhé tykadlá, aby zbytočne nezaberali miesto. Ide o ich najcitlivejšie orgány.  Raky aj langusty sa varia – zaživa. Lebo takto majú svoju príslovečnú červenú farbu. V mnohých kuchárskych knižkách sa píše, že najlepšie je vložiť tieto zvieratá do vlažnej vody, zaťažiť ich kameňom a takto ich pomaly variť – aby a dosiahla lepšia chuť.

Ešteže raky langusty atď. atď. pri tom, ako sú týrané k smrti nemôžu vydávať zvuky.

Záver:

Akú cenu má láska k zvieratám ak ju človek vzťahuje len na zvieratá nejedlé?

Na vedomie:

– Prezídium Policajného zboru

– JUDr. Ladislav Hanniker, resp. Generálna prokuratúra SR

Použitá literatúra:  Kupfer-Koberwith Edgar – NAŠI BRATIA ZVIERATÁ

Súvisiace články:

https://blog.sme.sk/burkert/spolocnost/sonda-do-duse-polovnika

https://marcelburkert.blog.pravda.sk/2019/10/26/judr-ladislav-hanniker-je-len-malym-prikladom-fungovania-generalnej-prokuratury-s-r-o/