Prečo USA museli zasahovať v Iraku, Lýbii, Juhoslávii atď.

12. mája 2022 22:10, Prečítané 10 904x, Marcel Burkert, 1. Nie Putinovcom, 1b. Sláva USA

Dnes hlavne o mýtoch panujúcich v téme vojenských aktivít USA v Iraku, Sýrii, Afganistane, Lýbii, Vietname, Juhoslávii…, ale aj v 1. a v 2. svetovej vojne. Ide o porovnanie keď vojensky zasahuje USA a keď vojensky zasahuje Rusko. Niekedy nabudúce prídu podrobnejšie na pretras ruské vojenské aktivity o ktorých sa v zásade dá povedať, že sú ovládané Zlom; ich ciele sú spravidla diametrálne odlišné oproti tým americkým.

Na úvod:

Osobne som veľmi rád, že funkciu „svetového policajta“ vo svete nezastáva Nemecko z čias 2. svetovej vojny, dnešná Čína, a samozrejme ani Rusko; či už niekdajšie, ako Sovietsky zväz, alebo dnešné. Teda ani v tomto článku nezabudnem na vás – rusofili, a ani na vás – vyznávači ačohentizmu, a ani na vás – relativisti ruskej agresie voči Ukrajine, ktorí tvrdíte, že ste v tomto spore akože nestranní… Nemôžem vás opomenúť, lebo relativizovaním ruskej vojenskej agresie voči Ukrajine, a vašim vykresľovaním USA a Západu ako diabla, sa hlásite na stranu ruskej propagandy, ktorá túto agresiu obhajuje, a teda ju nepriamo aj podporujete. Považujete ju za ospravedlniteľnú.

Od zaslepených rusofilov, uctievajúcich vojnového zločinca Putina, sa teda ničím zásadným neodlišujete.

Som zvedavý, či sa medzi vami v diskusii nájde taký, ktorý pri relativizovaní ruskej agresie túto agresiu dokáže označiť ako neospravedlniteľnú.

Ešte pred samotným článkom sa vás pokúsim dvoma citátmi nažhaviť na správnu diskusnú teplotu, aby ste nezaostali za svojimi minulými trápnymi výkonmi:

„Putinov prejav pred začiatkom vojnovej agresie proti Ukrajine bol jedným z historických vrcholov ruského umenia lži. Vojnovú agresiu vyhlásil za mierovú výpravu, masívny vojenský útok za obranu, pokus o likvidáciu Ukrajiny ako štátu za demilitarizáciu a denacifikáciu, vyhladzovacie akcie proti Ukrajincom za bratskú pomoc. Ruských vojnových teroristov označil za mierotvorcov a ukrajinských obrancov za teroristov. Ruský mýtus všeslovanskej vzájomnosti bol rozstrieľaný.“ (Peter Zajac)

Český literárny historik a rusista Martin C. Putna povedal, že psychológia neúcty k životu a paranoje voči svetu je v Rusku prítomná už od Ivana Hrozného, čiže 500 rokov.

„Rusko sa nikdy neodtrhlo ani od brutálneho sovietskeho dedičstva, neprebehol tam proces desovietizácie, čiže čosi podobné ako denacifikácia v Nemecku po 2. sv. vojne. Nepohli ním ani milióny mŕtvych v gulagoch, nikdy nepovedalo, že sa kajá, že ľutuje to strašné zlo, ktoré napáchalo. Rusko malo v dejinách šialené množstvo príšerných postáv, ale osobne ho vnímam cez jednu konkrétnu osobu – cez kata Vasilija Blochina, hlavného popravovača stalinistickej NKVD. V Katyni pri vraždení 23-tisíc poľských dôstojníkov a intelektuálov osobne zastrelil až sedemtisíc z nich.“ (František Šebej)

Očakávam, že za tento článok ma na tomto blogu mnohí slovne, alebo „len“ myšlienkovo ukrižujú a budú ma označovať za primitíva, hlupáka…, ktorý je voči USA nekritický…

Nebudem nikoho presviedčať o opaku, a teda že USA si zďaleka neidealizujem. Ale keďže na Slovensku silne prevláda ruská propaganda, ktorá rad radom vo svojom ruskom slovnom guľomete strieľajúcim na Ameriku: „A čo Irak!… A čo Sýria!…“ rozhodol som sa preto pozrieť sa na hriechy, ktoré pripisujete USA, trochu bližšie, než len z pohľadu z ruského propagandistického rýchlika, ktorým sa do Moskvy, vy rusofili, dnes, a na dlhé roky dopredu, cez rozbombardovanú Ukrajinu nedostanete. Pričom dosť pochybujem, že by ste si vybrali život v Rusku, ak by ste si mali vybrať medzi Ruskom a USA. A ak, tak by ste z neho rýchlo ušli; akonáhle by vás zidealizované predstavy o Rusku prešli a prestali by ste pískať tak, ako to chce ruská štátna propaganda; ak by ste toho vôbec boli schopní.

Použité zdroje, ktoré som v tomto článku použil, uvádzam pod ním.

PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A VECI SÚVISIACE

Daniel Krajcer vo svojom blogu „USA alebo Rusko?“ píše:

„Američania dlho odolávali snahám spojencov, aby sa do tejto vojny aktívne zapojili. Napokon tak urobili až rok pred koncom vojny a pomohli Francúzom a Angličanom poraziť Nemecko. Svoje vojská potom z Európy stiahli.

Rusko vojnu de facto prehralo. Po vypuknutí revolúcie muselo podpísať separátny mier s Nemeckom. Prišlo o takmer polovicu svojho európskeho územia a viac ako tretinu obyvateľstva. Nie však nadlho. Po bezohľadnej konsolidácii štátu začali boľševici získavať pôvodne dobyté územia cárskeho Ruska späť. A po 2. svetovej vojne už bol Sovietsky zväz územne väčší ako cárske Rusko. Svoje územie si po 2. sv. vojne na základe dohody spojencov rozšíril na úkor Poľska, Rumunska, Československa, Fínska, Japonska. USA tak neučinili.

História nám teda jasne ukazuje, že Rusko má v sebe zakódovanú územnú expanziu. Už od 14-teho storočia ešte ako Moskovské kniežatstvo. A to aj za veľmi vysokú cenu. Veď najväčšiu úctu požívajú v Rusku dodnes vodcovia, ktorí dosiahli najväčšie územné zisky bez ohľadu na ľudské straty. Sú to najmä Ivan Hrozný, Peter Veľký a Stalin. A mimochodom, aj Putinovi výrazne stúpla klesajúca popularita po obsadení Krymu.

Američania si svoj vplyv začali uplatňovať inak. Vo všeobecnosti využívali najmä ekonomické nástroje; aj keď sa nevyhli ani využitiu vojenskej sily.

Naopak ruská ríša sa už pred 1. svetovou vojnou rozširovala prakticky len vojensky. Najskôr to boli krvavé konflikty s Kazaňským a Krymským chanátom. Potom dlhotrvajúce vojny s Poliakmi a Švédmi o územia dnešnej Ukrajiny, Bieloruska a Pobaltie. V 19-tom storočí ovládlo Rusko aj Kaukaz a strednú Áziu.

Obe veľmoci vznikli najmä územnou expanziou na úkor pôvodného obyvateľstva. V prípade Ameriky to boli Indiáni a v prípade Ruska sibírske kmene a slabnúce tatárske chanáty. Počiatky oboch štátov mali teda aj spoločné rysy. Potom sa už v rozširovaní svojho územia správali obe veľmoci inak. USA zvyšok svojho územia v podstate „nakúpili“. Dokonca aj následkom vojny s Mexikom bolo finančné vysporiadanie za pripojenie Texasu, Nového Mexika a Kalifornie. Ešte pred tým kúpili od Španielov Floridu, od Napoleona Louisianu a napokon od Ruska Aljašku. Uprednostňovali teda ekonomické nástroje na rozširovanie svojho územia a vplyvu.

A ešte jedna dôležitá vec. Američania nikoho do NATO vstupovať nenútili. Rusi tiež nemôžu nikoho nútiť, aby do aliancie nevstupoval. Je to v rozpore s medzinárodným právom a v rozpore so všetkými princípmi slobody a demokracie.“ (Daniel Krajcer)

„Ako Západ ohrozuje Rusko? Čím? Demokraciou? Vyššou životnou úrovňou po ktorej túžia mladí ľudia v Mukačeve? Tak konečne odpovedajte!!! Kde a kto chce Rusku zobrať územie, suroviny a zotročiť Rusov?

Ak naozaj chcete vedieť kto chce Ukrajine dobre, a kto zle, pýtajte sa, či tam podporuje slobodné voľby, alebo tam chce vládnuť preto, lebo je silnejší.“

(Martin Pilník)

DRUHÁ SVETOVÁ VOJNA A N E M E C K O

„Aby nastal mier vo svete je potrebné aby sa ukončila angažovanosť USA ako „svetového policajta!“ Rusofilom a pod. takéto slová nepochybne znejú ako rajská hudba.

Ak by sme sa ale mali pridržiavať logiky „nestranných“ relativistov ruskej agresie voči Ukrajine, resp. ruských agresií (lebo tých bolo a je oveľa viac), a teda ak by sme sa mali pridržiavať logiky nepriateľov USA, tak USA sa nemala angažovať ani zo svojich prvých policajných rolí, ktorou bola 2. svetová vojna. USA boli napadnuté Japonskom a nie Nemeckom hoci bolo súčasťou fašistickej aliancie. Avšak z bezpečnostného hľadiska ich naozaj nič nenútilo obetovať obrovské množstvo svojich vojakov pri oslobodzovaní Európy.

Ozaj, a viete koľko amerických vojakov obetovalo životy pri oslobodzovaní Európy a aké obrovské množstvo vojenských a iných materiálnych a finančných prostriedkov Rusku, resp. Sovietskemu zväzu venovali USA, aby mohol zo svojich území vyhnať fašistické vojská??? A teraz sa rozdrapujete, keď USA atď. atď., vrátane Slovenska, robia to isté vo vzťahu k okupovanej Ukrajine, aby mohla zo svojho územia vyhnať ruského agresora. Nemáte v sebe súdnosť ani hanby.

Ako by dopadlo 2. svetová vojna bez pomoci USA?

Dokonca ani Vladimír Putin nespochybňuje veľký význam USA pri porážke Nemecka a jeho spojencov v 2. sv. vojne. A ak by sme aj pravdivosť Putinových slov, že Rusko a zvyšné spojenecké vojská by dokázali poraziť Nemecko aj bez USA, „len“ by to trvalo o 2 roky dlhšie…, koľko ľudských životov navyše by za ten čas mala táto vojna na svedomí???

Samostatnou kapitolou s veľkým K je to, ako Sovietsky zväz, riadený Kremľom, až do roku 1941 stál na strane fašistického Nemecka s ktorým spolu napadli Poľsko, čo sa doposiaľ v úvodzovkách „demokratickom“ Rusku viacmenej tají, žiadna sebareflexia v tomto nenastala, nehovoriac o Katyni atď. atď.

I R A K

„Saddám Husajn napadol štát Kuvajt a keďže hrozilo aj obsadenie susednej Saudskej Arábie tá požiadala USA o ochranu. Následne bol Irak vyzvaný na opustenie Kuvajtu a keďže to ignoroval došlo k jeho vytlačeniu vojenskou silou – ktorú realizovala medzinárodná koalícia, nielen USA.

Čo sa osobnosti Saddáma Husajna týka preslávil sa napríklad jedným z najhorších útokov jedovatým plynom proti kurdskej civilnej menšine. Povedané zrozumiteľnejšie – je to to isté ako keby si napr. väčšina občanov Slovenska povedalo, že neznášajú obyvateľov Košíc a snažili sa ich zabiť. Akú šancu by mali Košičania ubrániť sa tak obrovskej presile ubrániť bez pomoci zvonku?“ (Petr Klouček)

„Áno, USA boli v Iráku. Prečo tam išli môže byť pochybné, ale keď už nič iné tak tam aspoň zvrhli diktátora, ktorý by sa počtom svojich obetí mohol zapísať do Guinessovej knihy rekordov. Je veľmi ťažko predstaviteľné, že by USA, hoc aj kvôli rope, napadli napr. demokratické Nórsko. A keď už v Iraku boli, snažili sa tam nastoliť slobodnejší režim. A dnes tam po dohode s tamojšou vládou už nie sú.“ (Branislav Skrečko)

Šíri sa to ako mor:

„Nikomu sa nedá veriť!, všetci politici sú skorumpovaní!, všetci sú rovnakí! Tak isto to je aj čo sa týka situácie na Ukrajine. Rusko robí na Ukrajine iba to isté čo Amerika v Iraku atď.!“

Branislav Skrečko vo svojom blogu píše:

Keď sa niekto z mojich známych stane obeťou hodnotového relativizmu, akože „nikomu sa nedá veriť, všetci politici sú skorumpovaní, všetci sú rovnakí“, tak sa snažím mu dohovoriť:

Povedzme, že sedím v bare s kamarátom, zoberiem do rúk stoličku a hodím ju na neho. Kto je tu idiot? No predsa ja. Na druhej strane môj kamoš je obeť. Ak v inej situácii on vyťahuje nožík s cieľom ma zabiť, ja zoberiem do rúk stoličku a hodím ju na neho, som obeťou ja, ktorá sa bráni, a on je ten idiot. V prvej situácii som ja ten „zlý“, a v druhej som obeť. A pritom som v obidvoch prípadoch urobil PRESNE to isté – hodil stoličku na kamoša. Ako to, že sa role otočili, aj keď som konal stále rovnako?

Kde je sakra medzi tým rozdiel? No predsa v okolnostiach, zámeroch a hodnotách daných aktérov.

S Ý R I A

Snaha o odstránenie diktátora, ktorý sa neštítil použiť proti vlastným obyvateľom chemické zbrane.

Matúš Ritomský vo svojom článku napísal:

„Podľa údajov ľudskoprávnej organizácie Syrian Network for Human Rights za posledný rok (údaj k 26.8.2016) ruské nálety zabili v Sýrii viac civilistov ako Islamský štát od roku 2013.

Ak niekde nezasahuje armáda USA, zďaleka to nemusí znamenať, že svet sa stane lepším.

Obama sa všemožne snažil dať od Sýrie ruky preč. Nálety koaličných síl na vojenské ciele síce Islamský štát oslabili, ale obmedzené a prísne kontrolované dodávky zbraní a výcvik tzv. umiernenej sýrskej opozície nikdy nemali zásadný vplyv na vojenskú situáciu v Sýrii.

Úloha, ktorú zohralo v konflikte USA, sa svojím významom vôbec nedá porovnávať so silou, s akou vstúpili do konfliktu Rusko, Irán či ďalšie regionálne sily. Názory na Obamov rezervovaný postoj sa líšia, ale faktom je, že situácia v Sýrii je skôr výsledkom nečinnosti USA ako ich prílišnej aktivity.

Na druhej strane si ešte pamätáme nadšené reakcie, ktoré na sociálnych sieťach vzbudilo Rusko, keď v r. 2015 oznámilo svoj zámer zapojiť sa aktívne do konfliktu v Sýrii. Čítali sme oslavné ódy na mocného Putina, ktorý jediný môže vyriešiť konflikt, poraziť islamských teroristov a nastoliť poriadok.

Už na začiatku občianskej vojny v Sýrii v roku 2012 sa ozývali hlasy, ktoré varovali, že ak USA nezneutralizujú Assadovo letectvo, alebo nevytvoria bezletové zóny, ktoré by dokázali chrániť civilistov, dôsledky budú katastrofálne. A to sa aj stalo

A aby sa nezabudlo – v prípade Sýrie podporoval Putin diktátora Assada.“

A F G A N I S T A N

„Áno, USA boli v Afganistane. Ale za akých okolností? Nuž za takých, že im terorista z al-Kaidy podporovaný afganskou vládou vyhlásil vojnu a zabil vyše 3000 občanov. Čo na to USA? Niekto by iste mohol povedať, že do Afganistanu, a rovnako do Juhoslávie či Nemecka v časoch 2. svetovej vojny, išli kvôli rope… Nie. Do Afganistanu šli USA odstrániť režim podporujúci svetový terorizmus a chytiť bradatého masového vraha. A ešte ako „bonus“ sa tam snažili Američania nastoliť slobodnejší demokratický režim.“ (Petr Klouček)

A ďalej:

Al-Kaidá chcela na celom Arabskom polostrove, vrátane Izraela, zaviesť chalifát

(štát riadený výlučne na základe islamského práva – vyplývajúceho z islamskej trilógie: Korán, Síra, Hadísy – ktoré sa právom iba nazýva, ale vo svojej podstate ide o totalitnú politickú doktrínu maskovanú zopár výlučne náboženskými článkami a porovnateľnú s fašizmom, ktorá navyše svet „obohacuje“ svojim dehonestujúcim prístupom napr. k ženám, a k nemoslimským ani nehovoriac)

a ďalej expandovať islam aj do okolitých krajín, čo sa pochopiteľne nie každému páčilo.

A v okamihu keď Usáma bin Ládin nechal v r. 2001 lietadlami zavraždiť v USA vyše 3 000 civilistov, došla trpezlivosť všetkým normálnym štátom, ktoré sa rozhodli zaútočiť na základne al-Kaidy v Afganistane.

Branislav Skrečko vo svojom blogu k tomu píše:

„Zatiaľ čo Američania boli v Iraku a Afganistane, tak Rusi boli v Čečensku a snahu o osamostatnenie tohto maličkého národa vyriešili smrťou pätiny miestneho obyvateľstva. Nie dôsledkom teroristov, nie v dôsledku občianskej alebo sektárskej vojny, ale brutálnou politikou Kremľa.

V roku 2008 musel Putin „pripomenúť“ Gruzínsku, že ďalší demokratický štát, ktorý z vlastnej vôle (!) chce byť aj členom NATO, si na svojich hraniciach neželá!

A dnes je v tejto súvislosti potrebné pripomenúť Ukrajinu a položiť si otázku: pri kom bude mať Ukrajina väčšiu šancu byť normálnou a slobodnou krajinou, pri EÚ a USA, alebo pri Rusku?

Späť k Afganistanu:

„Neúspešné ťaženie Rusov v Afganistane vystriedalo plienenie Talibanu. Na to prišlo OSN s veľkou podporou Američanov. Ich prítomnosť vnímali Afgánci relatívne pozitívne. Do udržiavania kontroly nad najstrategickejšími miestami v krajine pred Talibanom vrážalo USA miliardy dolárov a aj vďaka tomu si miestni mohli prevádzkovať svoje obchodíky, z ktorých si zabezpečovali aspoň základné potreby. Bohužiaľ mierumilovní Európania videli, napríklad za snahou USA zriadiť v Európe radary, automaticky špinavé americké vojenské hry. Veď len počas Arabskej jari sa ukázalo, akým smiešnym arzenálom disponujú krajiny Európskej Únie. Čo by asi robili tí, ktorí nadávajú na „všadeprítomnú ozbrojenú Ameriku“, ak by sa dostal Islamský štát k hraniciam s Bulharskom?“ (Tomáš Vilček)

L Í B I A

Aj v tomtoo prípade išlo o snahu o odstránenie diktátora, ktorý brutálne potláčal povstalcov a o odstránenie neskrývanej podpory teroristickej organizácie – Organizácie na oslobodenie Palestíny, ktorá cvičila a posielala zbrane teroristom.

Zo strany USA a spojencov išlo taktiež o s snahu o potlačenie založenia islamského štátu.

Petr Kluček vo svojom blogu napísal:

„Čo nám jedno byť nemôže je islamský terorizmus – či už Taliban, al-Kaidá, alebo tzv. Islamský štát – všetky tieto organizácie majú jediný cieľ a tým je šírenie islamu a to všade. Čokoľvek iné je pre nich menejcenné a zasluhujúce zničenie. Pozrite sa ako nenávistne sa správajú rôzni imámi v Európe (napr. Veľká Británia), ktorá im poskytla azyl. Naozaj si tu niekto myslí, že chcú iba pokojne žiť vo svojich krajinách? Z čoho?

Jediné moslimské krajiny, ktoré sú na tom ekonomicky dobre sú tie, ktoré majú ropu. Zvyšok sa zmieta v lokálnych konfliktoch či priamo vo vojnách a zapríčiňuje tak či tak exodus civilného obyvateľstva.

Má zmysel im pomáhať? Západ sa o to pokúša. Ale pri tomto by malo platiť: naša pomoc, resp. naše peniaze – naše pravidlá. A minimálne to, že sa nebudete vraždiť na uliciach.“

V I E T N A M

Čo komunisti neradi počúvali bolo to, že úlohou Brežneva, po Chruščovovom odstavení, bolo dodávať zbrane Ho Či Minhovi a to v neobmedzenom množstve. Len tak sa mohla vo Vietname rozbehnúť zločinná komunistická agresia na plné obrátky. Severnému Vietnamu Rusko (vtedy ZSSR) dodávalo jednak zbrane a jednak peniaze, aby tento mohol viesť agresiu voči Južnému Vietnamu – americkému spojencovi.

Po piatich rokoch, počas ktorých sa Južný Vietnam bránil proti Severnému Vietnamu, zákonná vláda Južného Vietnamu požiadala o pomoc USA lebo na jej územie sa nezadržateľne tlačila severovietnamská armáda.

Celú vojnu začali komunisti zo severu. V nej americkí vojaci pomáhali s obranou proti agresii.

Keby tam Američania neprišli tak s veľkou pravdepodobnosťou by to komunisti po Južnom Vietname a Kambodži dotiahli až do Thajska a Malajzie.

Čo sa vo Vietname stalo je samozrejme strašné, ale už sa to nedá zmeniť a súčasná, už pomerne dlhé roky trvajúca vzájomne výhodná spolupráca medzi USA a Vietnamom je určite lepšia, ako živenie starých skrivodlivostí.

V pozadí vietnamskej vojny, ale aj mnohých iných konfliktov je to, že racionálny prístup k riešeniu problémov je prekrytý ideovými predpokladmi. A je úplne jedno, či je to „triedny nepriateľ“, „os zla“, alebo účelové zneužívanie „hodnôt“. Žiadna spoločnosť alebo vládnuca elita nie je homogénna, ale obsahuje v sebe množstvo ideí a postojov, ktoré medzi sebou súperia. Často víťazia tie argumenty, ktoré sú v súlade s ideovým videním sveta dominantnejšej časti vládnucej elity. Je pravdepodobné, že keby USA pristupovali k riešeniu vietnamského problému čisto racionálne a pragmaticky, tak by sa táto vojna neodohrala. Do rozhodovania ale vstúpil ideový faktor dominového efektu – obava zo šírenia sa komunizmu v Ázii a tento faktor zvíťazil.

S R B S K O

Vojnu na Balkáne rozpútali a podporovali srbskí nacionalisti. Srbsko viedlo vojny od r. 1991. Srbi zabíjali Slovincov, Chorvátov aj Bosniakov. Vojna trvala až kým nepadli bomby aj na Srbsko. Až po zásahu NATO v r. 1999 už v Juhoslávii nebola žiadna. Pred tým ale v priebehu 3 až 5 rokov len v Bosne zahynulo 70 tisíc ľudí. Pri bombardovaní zo strany NATO v r. 1999 prišlo o život 500 civilistov.

Juhoslávia bola dlho usporiadaný štát, v ktorom sa žilo v mieri 45 rokov. Potom prišiel pád komunizmu, ekonomické problémy a monetárny šok a hyperinflácia, ktorú vyvolalo Srbsko vytlačením veľkej sumy dinárov bez vedomia ostatných republík na čo prišla požiadavka o osamostatnenie Slovinska a Chorvátska. Ako vieme tak národy majú právo na sebaurčenie a na základe toho bolo vytvorené aj samostatné Slovensko. Reakcia Miloševiča však bola – rozpútanie vojny najskôr v Slovinsku, ktorú ale drvivo prehral kvôli rovnakým problémom, aké majú dnes Ruské vojská na Ukrajine, a následne aj v Chorvátsku, ktorú Miloševič viedol tak, ako dnes Rusi na Ukrajine – aj nezmyselným vraždením civilistov a rabovaním.

R O P N É V O J N Y ?

Hovoriť o ropných vojnách je populárne. Avšak moderné konflikty sú len málokedy motivované bojom o zdroje.

Čo sa týka Iraku, bloger Vladimír Bednár píše, že ani teoretický zisk z vyťaženia všetkých nerastných surovín Iraku nezaplatí ani polovicu nákladov na 10 ročnú vojenskú prítomnosť USA v Iraku. Ani 10 rokov však nestačí, aby bolo možné vyťažiť všetky zásoby nerastných surovín. Na to by sme potrebovali udržať nadvládu nad Irakom minimálne na nasledujúcich 50 rokov. Čo by znamenalo ďalšie a ďalšie bilióny dolárov.

A na margo prípadu Líbie uvádza:

Líbya predstavuje krajinu s najväčšími zásobami ropy v Afrike. Avšak politické princípy uznávané liberálnymi demokraciami neumožňujú vnútiť taký spôsob nakladania z nerastným bohatstvom, ktorý by umožňoval výhradné ťaženie nerastných surovín. Prideľovanie licencií na ťažbu nerastných surovín sa tak stáva predmetom otvorených obchodných súťaži. Napríklad spomenutá Líbya predáva licencie na ťažbu ropy rovnakým spôsobom ako predávala pred vojnou a to formou verejných súťaži, ktoré vedú k tomu, že distribúcia ťažobných licencii zodpovedá ekonomickej sile jednotlivých ťažobných spoločnosti. Tomu zodpovedá aj postupný pokles významu tradičných ropných spoločnosti ako sú americké. Naopak prenikanie nových spoločnosti do tohto sektoru ako sú spoločnosti z Číny, Angoly alebo Malajzie. Podobne princípy sa neuplatňujú len v Líbyi napríklad medzi spoločnosti ktoré získali licencia na ťažbu ropy v Iraku sú Čínska PNPC ktorá získala licencie na najväčšiu ročnú produkciu ropy v Iraku, alebo ruský Lukoil, ktorý získal práva na vyťaženie 3 najväčšieho objemu ropy po americkom EXXONe a čínskom PNPC.

Viac k „ropným vojnám“ v blogu Vladimíra Bednára: Sú súčasné vojny o rope?

http://vladimirbednar.blog.sme.sk/c/362595/su-sucasne-vojny-o-rope.html

Súvisiace články:

Majdan a AZOV? Denacifikáciu skôr potrebuje ruská žoldnierska skupina Wagnerovci a jej zakladateľ Kremeľ.

Za zlom vo svete nestoja ani Židia ani globálny sionizmus

Falošný obraz aliancie NATO maľovaný falošnými politikmi

Ukrajina nám za to nestojí. Biznis je dôležitejší!

Použité zdroje:

http://komentare.sme.sk/c/20252757/ked-usa-nezasahuju.html#ixzz4IfT99CQZ

https://blog.sme.sk/skrecko/politika/hodnotova-slepota-rusko-a-usa

http://kloucek.blog.idnes.cz/blog.aspx?c=539561

https://blog.sme.sk/krajcer/politika/usa-alebo-rusko