marcelburkert

To, že tento koncept, ktorý sa v r. 2019 aj realizoval, zlyháva, alebo zlyhal, netvrdím len ja, ako bývalý kolega „otca“ našej Enviro-polície – plk. Ing. Mária Kerna, a bývalý člen špecializovaného tímu Prezídia Policajného zboru na problematiku  environmentálnej kriminality, tímu, ktorému Mário Kern šéfoval, ale hlavne: potvrdzujú to štatistiky Generálnej prokuratúry SR z posledných 6 uplynulých rokov, teda od r. 2020 do r. 2025. Venoval som im môj predošlý článok Žalostná efektivita práce Enviro-polície. Potvrdzujú to štatistiky Generálnej prokuratúry SR.

A tento koncept zlyhal a zlyháva hlavne preto, lebo plk. Ing. Mário Kern, ktorý bol jeho strojcom, ho nerobil v 1. rade pre ochranu prírody, či životného prostredia, ale pre seba – aby mohol byť čo najväčším šéfom; nech je ten koncept akokoľvek zvrátený, neefektívny, hraničiaci s nefunkčnosťou, a nech to stojí čo to stojí; samozrejme daňových poplatníkov. Veď len sotva si vie niekto predstaviť, že by sme na Slovensku namiesto jednej mali 2 dopravné polície pričom jedna z nich, ktorá by patrila pod ministerstvo dopravy, by sa venovala dopravným nehodám menej závažným, teda priestupkom, a tá druhá, ktorá by patrila pod Ministerstvo vnútra SR, by riešila závažnejšie dopravné nehody a trestné činy spáchané na cestách. Avšak v princípe, hlavne zásluhou Mária Kerna, v oblasti boja proti enviro-agresorom (resp. v postupe a vyvodzovaní zodpovednosti voči tým, ktorí páchajú priestupky, správne delikty a trestné činy proti životnému prostrediu) to žiaľ u nás „funguje“ presne tak isto.

U nás sa totiž 2 rôzne ministerstvá (Ministerstvo vnútra SR vs. Ministerstvo životného prostredia SR) v tej istej oblasti a problematike hrajú každé na vlastnom piesočku. Tu pravá ruka poriadne nevie čo robí ľavá. Skryto medzi sebou súperia, závidia si, alebo sa naťahujú o to, kto má väčšiu zásluhu na odhalení toho, alebo onoho prípadu. Slovenská inšpekcia životného prostredia (SIŽP) ani Štátna ochrana prírody (ŠOP), obe spadajúce pod Ministerstvo životného prostredia, nemajú také právomoci ako Ministerstvo vnútra SR, resp. Policajný zbor a preto často už odhalené a z určitej časti aj zdokumentované prípady musia odovzdať Enviro-polícii, aby táto veci „doklepla“ a  zlizla smotanu.

Máriovi Kernovi jeho sen, a zároveň chorý koncept enviro-polície, sa podarilo zrealizovať hlavne preto, že ako vedúci prezidiálneho enviro-tímu sa vedel nielen „obracať“, bol nielen šikovný, ale mal aj dar reči. Vedel nielen pútavo rozprávať, ale aj veci nafukovať, resp. vedel kde a ako zatlačiť, aby vec zafungovala tak ako chcel on a zamlčiavať pritom nepohodlné fakty (bude o nich reč nižšie). Vedel jednoducho hrať na city, alebo na strach nezasvätených – nezasvätených, ale zároveň kompetentných, ktorí mohli naplniť jeho sen o zriadení slovenskej environmentálnej polície, ktorej by šéfoval.

A preto táto polícia ani náhodou nemohla vzniknúť pod Ministerstvom životného prostredia SR, kde by to bolo logickejšie, žiadúce a opodstatnenejšie, ale pod Ministerstvom vnútra SR. Mário Kern vedel tých správnych ľudí presvedčiť o tom, že ak sa nezriadi Enviro-polícia, tak potom sa Slovensko vystaví X rizikám!!!… Dokázal si potykať s takmer všetkými relevantnými, alebo významnými osobami, ktorých pre naplnenie svojho kariérneho sna a cieľa potreboval, alebo mohol potrebovať. A zároveň vedel byť prijateľný pre všetkých, pre všetky druhy policajných viceprezidentov, prezidentov a ministrov vnútra; až na jedného, ešte väčšieho karieristu a podobne zdatného rečníka ako je on sám, a to súčasného ministra vnútra: Matúša Šutaja – Eštoka. Ten v r. 2025 zbavil Mária Kerna jeho, zdalo sa že až „nesmrteľnej“, policajnej funkcie. Veď byť šéfom enviro-tímu a neskôr enviro-odboru na Prezídiu Policajného zboru, resp. Enviro- polície, takmer 20 rokov, počas všetkých vlád,, a hlavne Ficových, pri ktorých dochádzalo a dochádza k brutálnym zasahovaniam do nezávislosti vyšetrovania, tak to je čo povedať – to si vyžaduje schopnosť stotožniť sa „principiálne“ so všetkým, teda aj so zvrátenosťami, resp. vedieť byť lojálny všetkým druhom vládnej moci, Veď táto moc, cez ňou dosadeného ministra vnútra, policajného prezidenta a viceprezidentov PZ siaha minimálne až po riaditeľov odborov na Prezídiu PZ a dokonca aj na jeho jednotlivých vyšetrovateľov – dnes už zrušenej, pre vládnu moc nepohodlnej, Národnej kriminálnej agentúry – NAKA, čím rozhoduje o ich bytí a nebytí (o tomto ešte bude špeciálny, samostatný článok). A to ešte nehovoríme o krajských riaditeľstvách PZ atď.

Mário Kern, aj keď nechcel, tak takto lojálnym sa stať musel; inak jeho sen o naplnenie ktorého roky usiloval, a na zrealizovanie ktorého nestačilo jedno volebné obdobie, by sa rozplynul.

Čo všetko plk. Ing. Mário Kern, pri naplňovaní svojho kariérneho sna o vybudovaní Enviro-polície, kompetentným zamlčal, alebo musel zamlčať?

Už to bolo naznačené – v 1. rade musel zamlčiavať to, že v štátoch ako Taliansko Španielsko, či Portugalsko, ktorými Mário Kern pred kompetentnými argumentoval tým, že tieto štáty majú stovky enviro – policajtov a Slovensko len cca 5 !!!… (5 policajných špecialistov na enviro-kriminalitu), tvorí základ tamojších enviro-polícií to, čo u nás predstavuje Štátna ochrana prírody (ŠOP) a tiež, rozhodne nie malá organizácia, Slovenská inšpekcia životného prostredia (SIŽP) a to so svojim bratislavským Ústredím, so svojimi sekciami a odbormi a štyrmi hlavnými Inšpektorátmi: Bratislava, B. Bystrica, Žilina, Košice.

Rozdiel je len v tom, že v týchto štátoch je to, čo u nás predstavuje SIŽP a ŠOP, „povýšené“ na environmentálnu policu; lebo to má aj klasické policajné právomoci. Ale zhruba, alebo minimálne 90 % jej činnosti predstavuje činnosť, ktorú u nás vykonáva SIŽP a ŠOP. Dokonca napr. talianska environmentálna polícia, CORPO FORESTALE, má na starosti aj hasenie lesných požiarov. A patrí pod tamojšie Ministerstvo poľnohospodárstva a lesov. Podrobnejšie som o tom písal v r. 2014 v článku Environmentálna polícia, úzke záujmy a demagógia.

Tým, že Mário Kern tieto veci pred kompetentnými zamlčiaval, logicky to potom pre nich muselo vyznieť nasledovne:

• Akí sme to my na Slovensku voči prírode barbarskí…, keď iné štáty investujú do stoviek enviropolicajtov a my sotva len do piatich!…,
• Aká obrovská musí byť skrytá – latentná environmentálna kriminalita, keď jej odhaľovaniu sa musia napr. v Taliansku venovať stovky policajtov!…
• Dokedy na Slovensku budeme takto zanedbávať ochranu prírody?!… Chceme sa ako štát za to zodpovedať pred Európskou komisiou a znášať finančné sankcie?!…

Vyššie spomenuté, a o dosť bohatšie štáty ako Slovensko, si nemôžu dovoliť taký luxus a zároveň hybrid, aký si dovolilo Slovensko po zriadení enviro-polície v rámci Ministerstva vnútra SR, pričom pod Ministerstvom životného prostredia SR súbežne fungujú Štátna ochrana prírody a Slovenská inšpekcia životného prostredia, ktorých  náplňou činnosti je v podstate to isté – boj proti environmentálnym agresorom, či už ich nazveme páchateľmi, alebo priestupcami. A nie je rozhodujúce, že či v týchto štátoch enviro-políciu zastrešuje ministerstvo životného prostredia, ministerstvo lesov, ministerstvo pôdohospodárstva, alebo ministerstvo vojska. Všade je to inak. Podstatné, alebo najpodstatnejšie je tam to, že celý systém boja proti environmentálnym priestupkom, environmentálnym deliktom a trestným činom zastrešuje jedno ministerstvo a teda  nedochádza tam k podvojnosti ani k štiepeniu síl a prostriedkov. Je potom nepodstatné, či tá zložka nesie názov enviro-inšpekcia, enviro-polícia, enviro-agentúra, alebo ešte nejaký iný. A dôležité sú samozrejme aj kompetencie a právomoci takejto zložky.

Tu neobstojí Kernov argument, že pod ministerstvom životného prostredia nemôže fungovať ozbrojená zložka… Môže! Dokonca aj pod našim ministerstvom financií funguje; a volá sa Colná správa. Stačí k tomu vhodná právna úprava. A keď to takto môže fungovať v iných štátoch, a nejde len o tie 3, ktoré som spomenul, tak neexistuje reálny, ani logický dôvod prečo by na Slovensku environmentálna polícia musela fungovať výlučne pod ministerstvom vnútra. Vlastne ten „dôvod“, tu bol…, a to ten, že ak by Enviro-polícia vznikla z dlhoročne etablovanej inštitúcie Štátna ochrana prírody, alebo zo Slovenskej inšpekcie životného prostredia, mohlo by sa stať to, že jej šéfom by potom nemusel byť Mário Kern.

Píšem to všetko nie preto, aby som Máriovi Kernovi naložil, ale preto, aby som ukázal, ako by koncept enviro-polície mohol na Slovensku fungovať nielen oveľa efektívnejšie, ale aj oveľa lacnejšie.

K ďalšej podstatnej veci, ktorá veľmi ovplyvňuje úspešnosť boja proti environmentálnym agresorom:

Mnohé skutky proti životnému prostrediu, ktoré sa dodnes riešia ako trestné činy, a teda sa kvôli nim vedú trestné konania, ak by sa riešili ako správne delikty, alebo priestupky, bolo by to neraz oveľa efektívnejšie; aj keď pri nich nehrozí odňatie slobody. Je totiž oveľa účinnejšia tzv. mastná, alebo mastnejšia pokuta uložená v priebehu pár týždňov alebo mesiacov od spáchania skutku, ako zastavené trestné konanie po niekoľkých rokoch!

Trestné konania, minimálne čo sa týka environmentálnej oblasti, sú častokrát veľmi zdĺhavé a náročné na dokazovanie –  resp. preukazovanie objektívnej aj subjektívnej stránky trestného činu, ako jeho povinných znakov.

V priestupkovom aj v správnom konaní takéto dokazovanie odpadáva. Tam sa nemusí preukazovať či spáchanie skutku spĺňalo parametre požadovanej, ale veľmi neurčitej nebezpečnosti činu pre spoločnosť, a nemusí sa preukazovať ani úmyselné zavinenie, a teda, že páchateľ skutočne chcel spáchať trestný čin, že nešlo len o nedbanlivosť. Totižto len máloktoré trestné činy je možné spáchať aj z nedbanlivosti.

Nám, alebo našim metodicky podriadeným policajným útvarom, keď som ešte pracoval na policajnom prezídiu, okresné a krajské prokuratúry zamietli mnoho prípadov, mnoho zjavných, nespochybniteľných environmentálnych trestných činov, lebo vraj policajtmi nebolo dostatočne preukázané, že daní páchatelia spáchali svoje skutky úmyselne… Je len samozrejmé, že páchateľ, ktorý sa chce zo zodpovednosti vyviniť,  neprizná, že skutok spáchal úmyselne. Alebo prokuratúry zamietali  prípady s odôvodnením, že skutky síce naplnili formálnu stránku trestného činu, ale nie materiálnu, resp. že nebolo dostatočne preukázané, že skutky boli dostatočne spoločensky nebezpečné, resp. že nedosiahli adekvátnu spoločenskú nebezpečnosť… na to, aby mohli byť posúdené ako trestné činy!… Nuž práve definícia objektívnej stránky toho ktorého trestného činu v Trestnom zákone presne určuje hranicu, kedy sa napr. z krádeže stáva trestný čin. Napr. určením hodnoty ukradnutej veci. A podobne je to aj u skutkov proti životnému prostrediu. Aj tu sa to odvíja od škody. Ale nie málo prokurátorov sa tvárilo, akoby sa toto na právnických fakultách nikdy neučili.   

A tak napr., minimálne podľa tých nemálo prokurátorov, ktorých som zažil, taká nelegálna držba chránených druhov živočíchov v súhrnnej spoločenskej hodnote niekoľko 100 tisíc eur, našu spoločnosť a ani žiaden jej záujem vraj nijako neohrozuje…

Tak áno, nedá sa to porovnávať s tým keď sa napr. niekto pred ľuďmi oháňa nožom a vyhráža sa, že niekoho podreže. ALE nelegálne držby chránených živočíchov (či už živých, alebo vo forme trofejí, či výrobkov z nich) , resp.  neschopnosť držiteľov preukázať ich legálne nadobudnutie (napr. z legálnych odchovov), súvisia s pytliačením na nich a s odchytávaním takýchto živočíchov z voľnej prírody, čím sa ešte viac ohrozuje ich prežitie v nej. Teda  nie je možné realizovať efektívny boj proti pytliačeniu na chránené druhy a proti nelegálnemu odchytávaniu chránených druhov z voľnej prírody bez funkčného systému kontroly ich nadobudnutia a postihovania nelegálnych držieb chránených druhov živočích alebo rastlín.     

Páchatelia sa tak častokrát, a neraz po zdĺhavom niekoľkoročnom trestnom konaní, nakoniec vytešovali, že ako vybabrali s políciou. A naša prokuratúra, stále sovietskeho typu, resp. mnohí alibistickí prokurátori (česť výnimkám) im pri tom neraz slúžili ako užitoční idioti – neraz ich nepriamo, či už nevedome, alebo vedome, obhajovali ešte lepšie ako niektorí, v danej oblasti neskúsení obhajcovia.

Išlo o zbytočne vyhodené peniaze na zdĺhavé trestné konania bez akéhokoľvek pozitívneho konečného efektu; zvlášť ak sa do prípadov začali obúvať skúsení obhajcovia nachádzajúci rôzne chybičky v postupe vyšetrovateľov a policajných orgánov na dokazovanie v náročnom trestnom konaní. Toto, ak by sa veci riešili hoci „len“ v správnom konaní, by bolo vylúčené.

Samostatnou kapitolou

je to, že cez trestné konania, aj keď skrátené, sa riešia aj drobné pytliactva na poľovnú zver, keďže u trestného činu pytliactva výška spôsobenej škody nie je rozhodujúca pre určenie, či o trestný čin ide, alebo nie. Postačuje neoprávnený zásah do poľovného alebo rybárskeho práva. Takéto pytliactva sú skôr majetkovou, ako environmentálnou trestnou činnosťou. Ide výlučne o poľovnú (viacmenej chovnú) zver, či tyby, nie chránené druhy. Viac k tomuto napr. v tomto článku: Trestný čin pytliactva je ukážkou „principiálnosti“ ministrov vnútra a spravodlivosti.

Ďalšie súvisiace články::

https://blog.sme.sk/burkert/t/environmentalna-kriminalita

https://blog.sme.sk/stopalibizmu/t/environmentalna-kriminalita

https://marcelburkert.blog.pravda.sk/category/5-environmentalna-kriminalita/