marcelburkert

resp. to, o čom sa môžte dočítať v tomto článku, tomu dosť silne nasvedčuje.

Začnem postupne, gradovať to bude tiež postupne, celkovo v piatich dejstvách:

Predohra:

Žiaka 3. ročníka Súkromnej SOŠ ochrany osôb a majetku, Vranovská 4, Bratislava, nazvime ho XY, v šk. roku 2018/2019, som učil 2 maturitné predmety. Z jedného bol na konci školského roku medzi 4 až 5 a z druhého bol na čistú päť. Okrem mojich predmetov prepadal ešte z jedného iného predmetu, spolu teda z troch predmetov. V tom jednom mojom predmete, kde mu vychádzala 4 až 5, som mu z neho dal na vysvedčenie štvorku. V opačnom prípade by musel automaticky opakovať ročník. Mohol byť rád. Myslel som, že si to bude vážiť a o to lepšie sa pripraví na opravu päťky z môjho druhého maturitného predmetu, tentokrát odborného.

Do termínu, ktorý bol vedením školy určený na uzatvorenie koncoročných známok, si XY známku z môjho predmetu, z ktorého mu vychádzala 5, neopravil. So slzami v očiach ma prosil, aby som ho nechal prejsť, že budúci školský rok už bude k školským povinnostiam pristupovať zodpovedne… Neustúpil som, ale dal som mu možnosť, že ho ešte vyskúšam, aj keď po termíne, a aj keď som sa sám tým mohol vystaviť problémom. Mal tak na prípravu celý víkend.

Päťku z predmetu si opravoval u mňa v kabinete. Vôbec som takú možnosť nikomu, ani jemu, dať nemusel. Mohol som len vypočítať priemer známok, ktorý bol za päť. Po chvíli bolo zjavné, že opisuje, že má pod stehnami na stoličke ťahák. Opýtal som sa ho, či náhodou nepodvádza. Nepriznal sa. Nechal som to predbežne tak. Keď už písomnú prácu pomaly dokončoval, požiadal ma o pohár vody, že mu veľmi vyschlo v krku. Chcel, aby som sa otočil – zjavne aby si medzi tým mohol ťahák schovať. Tak som mu povedal, že kľudne si ju môže ísť napustiť sám. Vtedy vyšlo najavo, že má ťahák. Vyšli mu slzy a prosil ma, aby som mu uveril, že toho opísal len minimum a že ak ho nechám prejsť tak budúci rok bla bla bla. Zostal som neoblomný a rezultát bol jednoznačný: Na vysvedčenie známka 5. Opravné skúšky v auguste.

Na opravné skúšky sa dostavil, ale… Na moje veľké prekvapenie sa nedostavil na môj predmet, z ktorého som ho nechal prepadnúť, ale len na kolegov. Pýtam sa ho teda, ako je to možné!? že môj predmet si neopravuje. A on na to, že viete pán učiteľ, cez prázdniny sa to nejako vybavilo… Ono sa to nejako vybavilo… cez pani triednu učiteľku a pána riaditeľa. Takže si opravujem len jeden predmet, hovorí mi. Skoro som dostal šok… Vedenie školy mu za mojim chrbtom a v rozpore so zákonom, svojvoľne zmenilo na štvorku mnou udelenú mu päťku na vysvedčenie.

Ale to ešte nie je koniec. Nasleduje dejstvo druhé:

Na opravných skúškach som bol okrem iného ustanovený aj do komisie na opravnú skúšku z kolegovho predmetu, z ktorého si daný žiak XY chcel opraviť päťku na vysvedčení.

Naozaj ma nenapadlo, že sa nepoučil, resp. že by mohol byť až tak drzý, že aj po tom všetkom by si dovolil ešte opisovať. A zvlášť po tom, čo mu vedenie školy tak výdatne pomohlo.

Asi po 3 minútach od začatia písomnej časti opravnej skúšky som sa na neho mimovoľne pozrel a vidím, že pozerá pod lavicu. Hovorím si, je to náhoda.

Po ďalších 3 minútach pozriem na neho opäť, a jeho pohľad opäť smeruje len pod lavicu. Ešte aj vtedy som si povedal, že to je náhoda, že toto si predsa, po tom všetkom, dovoliť nemôže, resp. ak má trochu svedomia a cti, tak tie mu podvádzať nedovolia aj keby to jeho rozum chcel.

Tesne pred skončením písomnej časti skúšky, resp. prípravy na ústnu odpoveď, som sa na neho pozrel do tretice a vidím znovu ten istý obraz. Už som nepochyboval! A tak vravím: Vy opisujete!?

Samozrejme, povedal, že nie!!! Pýtam sa: A čo máte na stoličke? Vstal a ukázal, že nič. A na spodku krátkych nohavíc? Tiež nič!, povedal.  Zatriasol nimi na dôkaz. Nevypadlo z nich nič. Predseda komisie a zároveň skúšajúci učiteľ, pôsobil, ako by mu toto ako dôkaz, že žiak neopisoval, stačilo. Lenže ja som to tak nenechal a vyzval som žiaka, aby nohavice trochu vytiahol. Vzápätí sa ukázalo, že na stehne mal prilepený mobil z ktorého opisoval. Otvorene, aj pred žiakmi, ktorí boli vtedy v triede, som smerom k danému žiakovi zvýšeným hlasom vyhlásil: Nehanbíte sa!? po tom všetkom!? A v stručnosti som pred všetkými prítomnými povedal, čo tomu predchádzalo, ako aj to, ako mu bola zmenená známka a že ani to si nevie dostatočne vážiťˇ a namiesto toho podvádza.

Ale ani to ešte nie je koniec. Nasleduje dejstvo tretie:

Predseda skúšobnej komisie mu následne vzal písomku. Človek neznalý pomerov by neočakával nič iné než to, že predseda žiakovi XY len dá na vedomie, že si zopakuje ročník (v prípade že má záujem na škole pokračovať), keďže opravnú písomku nespravil, keďže pri nej podvádzal. Ale nie!, nestalo sa tak. Predseda, akoby sa nechumelilo, mu dal na vypracovanie novú otázku, novú písomku. Hneď som sa proti tomu ohradil. Chvíľu rozmýšľal, čo s tým a po chvíli odišiel z triedy.

• Vrátil sa s riaditeľom školy. Ten žiakovi hneď povedal, že sa previnil závažným spôsobom a že si bude musieť zopakovať ročník; ak chce v štúdiu na škole pokračovať.
• Na to mu žiak povedal niečo v tom zmysle, že skoro nič neopísal, že ťahákom si len chcel písomku poistiť („zabudol“ len dodať, že podobne ako to už urobil aj v mojom kabinete pred uzatváraním známok).  Riaditeľ sa ho opýtal, nech mu v písomke ukáže, čo opísal a čo nie. Nechcel som veriť vlastným ušiam. Načo sa ho na to pýta!?, povedal som si v duchu. Lavíruje? Po pár sekundách chce zmeniť svoje rozhodnutie?
• Riaditeľ akoby to vycítil, alebo uvedomil si moju prítomnosť (prítomnosť učiteľa, ktorý sa len tak ľahko so všetkým nestotožní a vie sa proti zvrátenostiam ohradiť) a opäť bol z neho tvrďas. Nie, musíte si zopakovať ročník, povedal žiakovi s tým, že takéto veci na našej škole nemôžme tolerovať.
• Vzápätí ale žiak opäť niečo povedal, alebo len hodil na riaditeľa srdcervúci pohľad, a ten znovu zmäkol a povedal, že ak pán predseda komisie (skúšajúci učiteľ) bude súhlasiť, môže si ešte (na druhý deň) známku opraviť. Takže len tak, bez skúšobnej komisie, hovorím si v duchu, keďže riaditeľ nepovedal, že ak bude súhlasiť skúšobná komisia, ale ak bude súhlasiť jej predseda.
• Na to, sa riaditeľ opäť zháčil, a rozhodne povedal, že to nebude možné, a že musia dodržiavať pravidlá, nezostáva nič, len zopakovať si ročník.

Dejstvo štvrté:

Asi osud zariadil, aby som sa to dozvedel. Stal osa to takto: Ďalšieho dňa moja kolegyňa (mimochodom, jej takisto, tak ako mne, nepredĺžili pracovnú zmluvu, údajne kvôli veku, ale osobne vôbec nepochybujem o tom, že to bolo kvôli tomu, že sa tiež stala, tak ako ja, nepohodlnou) išla okolo riaditeľne len raz a to zhodou okolností práve v správnom čase – keď neďaleko nej sedel žiak XY. Len tak zo slušnosti sa ho opýtala, ako sa má, plus čo robí v takom čase v škole, keďže už bolo po (daných) opravných skúškach. A tak jej bez akýchkoľvek okolkov povedal, že si ide opravovať známku z predmetu XY (práve z toho, z ktorého deň pred tým na opravnej skúške neuspel, pri ktorej bol prichytený že opisuje). Samozrejme bez skúšobnej komisie, alebo pri takej komisii, ktorej členovia budú lojálnejší a budú mať pre žiaka viac pochopenia ako ja, surovec… To ale nie je podstatné, podstatné je, že druhý pokus žiak dostať nemal, a zvlášť nie po tom čo sa stalo. Ani toto určite v súlade so zákonom nebolo.

Dejstvo piate:

A ako to v rozprávkach býva, tieto majú šťastný koniec. Nepochyboval som, že aj v danom prípade to tak skončí. Daný žiak danú „opravnú skúšku“ úspešne „spravil“ a prešiel do 4. ročníka.

P.S.:

Článok, ešte pred tým, než som odkryl názov školy, bol zaslaný na vedomie zriaďovateľovi školy na vyvodenie zodpovednosti, resp. na  pripomienkovanie. Písomné pripomienky vznesené neboli. A keďže nebola za to, čo sa stalo, vyvodená zodpovednosť, nezostáva nič, len odkryť názov školy a podpísať sa pod neho.

Súvisiace články:

– https://stopalibizmu.blog.sme.sk/c/519623/ssos-ochrany-osob-a-majetku-bratislava-reprezentant-alebo-vynimka-sukromneho-skolstva.html

– https://stopalibizmu.blog.sme.sk/c/517259/ked-na-dvojku-zo-spravania-je-aj-16-nasobne-porusenie-sk-poriadku-malo-a-nie-len-na-nu.html