marcelburkert

My, sídliskoví ľudia, chceme bývať v meste, ale cítiť sa tam chceme tak, ako na lazoch.

Chceme bývať v takých panelákoch, ktoré sú ďaleko od cesty, aby sme nemuseli počúvať hluk mestskej dopravy a dýchať výfukové splodiny… Avšak svojich vlastných áut sa vzdať nemienime. Za žiadnu cenu. A teda ani toho, aby sme nimi brázdili iné sídliskové alebo mestské ulice a otravovali tak hlukom a výfukovými splodinami z našich áut život iným mešťanom, ktorí takéto šťastie, bývať čo najďalej od cesty, nemali, alebo nemajú a z ktorých mnohí možno autá ani sami nemajú.

A robíme to aj vtedy, keď môžeme bez väčších problémov používať k presunom po meste mestskú hromadnú dopravu, ktorá je k životnému prostrediu oveľa šetrnejšia ako používanie osobnej dopravy.

My, sídliskoví ľudia nechceme bývať na dedine, aj keď by sme tam mali pokoj od hluku mesta, mali by tam čistejší vzduch a viac zelene, za ktorú v meste bojujeme. Dôvod? Z dediny by sme to totiž mali do mesta ďaleko!…

Paradoxne v meste, aj keď zväčša „len“ nepriamo – pohoršovaním sa nad zahusťovaním mesta a stavaniu vyšších budov, sa zasadzujeme, alebo pričiňujeme sa o to, aby mesto stále rástlo a rástlo do šírky a do dĺžky a pohlcovalo tak do seba ďalšie a ďalšie dediny a samozrejme aj zeleň, alebo pôdu; neraz cennú ornú pôdu.

Tu nám zrazu, stále zväčšujúca sa vzdialenosť domov a nových obytných štvrtí od centra mesta, ktoré rastú po jeho obvode ako huby po daždi, n e v a d í .

Veľmi ťažko znášame, ak v blízkosti nášho sídliskového domu vyrastie iný obytný dom, hoci aj v pomerne dostatočnej svetelnej vzdialenosti a celkovo v súlade s územným plánom mesta, alebo zóny. Náš vlastný obytný dom totiž nijakú zeleň, poľnohospodársku pôdu, či pasienok…, naozaj, ale vážne naozaj!… nezabral!… A iste ani nikomu nebráni vo výhľade…

Vždy ma pohne…, ak niekto nazve betónovou džungľou napr. Petržalku, aj keď tam v lete kvôli stromom pomaly nevidíte domy; minimálne ich nižšie poschodia.

Nehovoriac ešte o tom, že optimálne zahustenie oproti rozťahanej zástavbe vie ušetriť minimálne tretinu energií.

Napriek tomu nechceme, aby naše mestské sídliskové okolie bolo zahusťované novými budovami a to ani na miestach, kde by tieto dotvorili alebo vytvorili námestie, či sídliskové centrum mestského typu, alebo vyplnili nevyužívané plochy a nejednu nevkusnú medzeru v uličných čiarach.

Staré štvrte miest, ak ich domy sú zrekonštruované, sú krásne a turisticky príťažlivé aj preto, lebo sú pravým opakom toho, ako to vyzerá na sídliskách; pričom majú oveľa, oveľa hustejšiu zástavbu ako sídliská. A nejde len o to, že staré štvrte majú domy s peknými fasádami na rozdiel od chladných panelákov. Vynikajú aj svojou štruktúru, resp. ulice a námestia v nich majú línie, logiku, estetiku.

Porovnajte si napr. skutočné mestské námestia s tými sídliskovými, napr. s  Nám. hraničiarov v Petržalke.

To si asi niekto chcel spraviť srandu, ak daný súbor domov nazval námestím. A keď investor chcel aspoň z malej časti danej lokality spraviť niečo, čo by sa už mohlo podobať námestiu, doplnením dvoch bytových domov, vznikla veľká nevôľa a petícia obyvateľov „námestia“ proti výstavbe. Obyvatelia na mieste plánovaných nových domov, ktoré do zelene ani nezasahovali (boli umiestnené  čo najbližšie k ceste) chceli park, aj keď dva, a to pomerne obrovské plochy zelene, resp. sú z každej strany „námestia“ a len pár metrov od neho.

Ako príklad estetiky, a ani účelného využívania mestského priestoru, rozhodne neslúži ani  bratislavsko – dúbravský „bulvár“:

Dlho mám v sebe nezodpovedanú otázku, či tí, ktorí hlavnú tepnu Dúbravky navrhovali, vôbec mali nejakú predstavu, ako bude táto vyzerať v konečnom dôsledku. Hovorím si, že možno chceli mať široký bulvár, kde medzi cestou a domami budú široké pásy zelene (minimálne v úseku od križovatky Harmincova po križovatku J. Alexyho), ale neskôr si asi uvedomili, že to prehnali a že je škoda tak široký a dlhý voľný pás zelene nevyužiť… A tak sa tento pás, medzi cestou a domami, pomaly vypĺňal už samo osebe neestetickými a nízkymi, jedno až dvoj podlažnými budovami, ktoré navyše neladia nielen k okolitým panelákom, ale ani k sebe navzájom. Navyše každá z nich do ulice vyčnieva inak. Minimálne tento úsek dúbravskej hlavnej tepny by sa snáď mohol uchádzať o titul najškaredšej ulice v Bratislave.

A ani protiľahlá strana dúbravského bulváru (tá západná) estetickým a ani šetrným využívaním mestského priestoru príliš neoplýva:

Podobné, aj keď možno nie až tak markantné, ako je to s východnou časťou južnej časti dúbravského bulváru, je to aj s jeho s severnou časťou:

Pod estetickým a šetrným využívaním mestského priestoru sa myslí taká zástavba, kde služby, obchody sú umiestnené v prízemiach, v parteroch obytných alebo multifunkčných domov (ukážkovým príkladom môže byť Václavské námestie v Prahe), čím sa výrazným spôsobom šetrí priestor, a teda aj zeleň, ktorá je na sídliskách často krát zbytočne zaberaná prízemnými obchodnými domami a navyše s veľkými priľahlými pozemnými parkoviskami.

Áno, s tým, čo už bolo postavené nie najšťastnejším spôsobom, sa už nič robiť nedá, ale nebúrme sa ak sa sídlisko zahusťuje tam, kde to územný plán mesta dovoľuje, a nebúrme sa ani proti výške nových domov, lebo čím vyššia stavba, tým viac ušetrenej zelene. Búrme sa ale proti takým veciam, ako je napr. pomerne nové a pomerne obrovské pozemné parkovisko, alebo parkoviská pri domoch v novo vznikajúcej dúbravskej štvrti pri OD Kaufland. A tiež proti veľkým betónovým prízemným parkoviskám obchodných domov a proti výstavbe jednopodlažných obchodných domov. Nič z toho nebolo a nie je nevyhnutné, dalo sa to všetko spraviť k prírode oveľa šetrnejším spôsobom. Berme si príklad zo staviteľov starých, alebo starších mestských štvrtí, z toho, ako boli oni šetrní k prostrediu, aj voči prírode. Ukrajovali z nej len toľko koľko bolo nevyhnutné. A to mali k dispozícii oveľa viac priestoru, ako je tomu dnes. A keby bol už vtedy problém s autami, určite by stavali podzemné parkoviská. Hádam od 15. stor. do 50 -tých rokov 20. storočia sa ani dohromady,  v Bratislave v oblasti urbanizácie, a špeciálne v šetrnosti k prírode, nespravilo toľko hriechov, ako sa v nej spravilo čo i len za posledných 20 rokov.

Argument, že čím väčšie zahustenie a čím vyššia výška domov na sídliskách, tým väčšie dopravné zápchy v smere do centra mesta, neobstojí. Lebo tým, že sa mesto bude namiesto toho rozrastať na všetky svetové strany, dopravný tlak na centrum mesta sa tým len sotva nejako významne zníži. Navyše, ak budeme uprednostňovať cestovanie do práce mestskou dopravou,  pomôžeme životnému prostrediu, prírode, a tým aj sebe. Osobne do práce po Bratislave cestujem už tretie desaťročie výlučne pomocou MHD; a vôbec mi to neprekáža. Naopak, má to viacero výhod. Podrobnejšie som o tom písal v článku „Hlavný vinník dopravných zápch a nedostatku parkovacích miest – Naša Pohodlnosť“, zverejnenom aj tu na blogu.

Aj moderné ulice sa dajú robiť tak, aby boli aspoň pohľadné,

ak už nie výstavné. Dobrým príkladom je napr. tento moderný bulvár v tureckej Antalyi. Má uličnú čiaru, dostatok zelene, a služby, obbchody sú priamo v parteroch obytných domov. Zjavne aj sídlisko môže mať metský charakter; ak sa chce. A šetrí to aj zeleň. Služby, obchody nie sú v prízemných škatuliach, nezaberajú zbytočne zeleň, ak môžu byť umiestnené priamo v parteroch domov. Vedeli to ešte aj socialistickí architekti, kým sa ešte nezačali stavať panelové sídliská.

AJ KEĎ NAPR. NEW YORK

je iná kategória ako naša Bratislava, nie je nezaujímavý fakt, že kým v jeho štvrti Manhattan, s rozlohou necelých 60 km²,  žije 1,6 mil. obyvateľov, tak v Bratislave, ktorá má rozlohou 367 km², resp. „len“ 200 km², ak z jej rozlohy odpočítame rozlohu okolitých lesoparkov, žije 0,5 mil. obyvateľov. A kým ľudia v slovenských väčších mestách, a hlavne v Bratislave, trpia úzkosťou z toho ako je ich mesto prehustené… (zrejme preto, že drvivá väčšina obyvateľov nášho hlavného mesta pochádza z vidieka), tak ľudia v Manhattane žijú v tejto štvrti radi. Svedčia o tom suverénne najvyššie ceny bytov v porovnaní s inými mestskými štvrťami New Yorku. Jednoznačne, ak by sa tam bývalo zle, tak tie ceny by neboli tak vysoké. Jedným z dôvodov, prečo bývanie v tejto štvrti ľudí priťahuje je to, že v tamojších uliciach to žije; na rozdiel od našich sídlisk, ktoré nemajú centrum, tzv. dušu mesta. A kto si chce v Manhattane užiť prírodu, má to zo všetkých jeho kútov na skok do skutočného veľkolepého centrálneho parku o rozlohe 3,5 km² . Manhattan, napriek tomu, že v ňom žije na jednom kilometri štvorcovom  6 až 7 krát viac obyvateľov než v Bratislave (po odrátaní lesoparkov z rozlohy Bratislavy), je vychýrenou štvrťou vo vychýrenom meste.

Britský expert na urbanizmus David Birbeck,

hovorí, že hustota obývania slovenských panelákových sídlisk nie je tak vysoká, ako si mnohí myslia. Hovorí, že na tak veľkom území, ako Petržalka žije v Británii pomerne bežne na predmestiach približne rovnaký počet obyvateľov ako v Petržalke, ale s tým, že najväčšia časť z nich žije v dvoj, alebo troj poschodových spojených domoch s úhľadnými predzáhradkami a zeleňou aj za domami. Dá sa to, len treba efektívne využívať priestor slúžiaci k výstavbe, nie tak ako bol využitý na slovenských sídliskách.

Na otázku, či by mal existovať horný limit zahustenia aspoň pri takom type sídliska, ako je Petržalka, Birbeck hovorí, že to nie je o hustote, ale skôr o službách pre týchto ľudí.

„Pozrite sa na hustotu osídlenia a zastavania v New Yorku. Na štvorcovom kilometri tam žije 10.000 ľudí! Ale je tam Central Park, ulice plné obchodov a života, kde sa ľudia radi prechádzajú, rytmus mesta je úžasný a nikomu neprekáža jeho vysoká hustota.  Najvychytenejšie štvrte v Londýne majú najvyššiu hustotu osídlenia, takže niečo na tom bude. Koncept na základe akého bola postavená napr. Petržalka zlyhal vo všetkých európskych veľkomestách, ktoré poznám.“   

Jean-Pierre Charbonneau – poradca pre urbánnu a kultúrnu politiku takých miest ako napr.: Bordeaux, Montpellier, Lyon, Kodaň…, hovorí, že väčšina ľudí žije v mierke moja fasáda, môj plot. Lenže existuje aj všeobecný záujem, nie len individuálny. Je potrebné zlaďovať tieto záujmy. Keď nediskutujeme máme 100% nezhôd, keď diskutujeme, je to neraz o 90% menej, aj keď developeri nie sú altruisti, altruizmus nie je ich základný cieľ.

Ing. Arch. Koucký – svojho času riaditeľ Sekcie plánovania mesta Inštitútu plánovania a rozvoja hl. m. Prahy, hovorí, že rozvoj mesta nie je možné zastaviť, ale plošné nároky áno. Musí sa zastaviť extenzívny rozvoj mesta. Musí sa oddeliť mesto od krajiny. Malo by byť jasné, čo je vo vnútri mesta a čo von.

Ing. Arch. Miroslava Argalášová, hovorí:

– Sídlisko je samo o sebe neekologické. Domy sú roztrúsené na veľkých plochách. Dnes sa urbanizmus vracia späť, k hustej blokovej štruktúre, k zahusťovaniu miest a kompaktnej zástavbe. Nemusíme nič nové vymýšľať, pretože toto sú fungujúce veci, overené históriou. Úzka ulica Starého mesta sa prehreje menej ako veľká ružinovská radiála.

– Do nástupu socializmu sa tu stavalo takto stále. Domy stáli blízko seba, mestá boli kompaktné. V šesťdesiatych rokoch sa začali stavať riedke satelitné sídliská mimo centra mesta. Dovtedy sa ľudia po meste mohli pohybovať aj pešo, ale sídliská ho roztiahli, zvýšili dopyt po doprave a infraštruktúre, keďže vznikol pohyb ľudí za prácou a späť.

– Ľudia často argumentujú, že sídliská sú však oveľa zelenšie než centrá miest. To je síce  pravda, ale druhá vec je kvalita zelene na sídliskách, ktorá je často zanedbaná. Ani veľká zatrávnená plocha nemá až takú silu v boji voči klimatickým zmenám akú má naozajstný mestský park.

– Zahusťovanie miest je prioritou hoci už „len“ preto, že okrem už spomínaných dôvodov nechceme, aby nová výstavba zaberala ďalšiu ornú pôdu a zelené plochy. Potrebujeme skompaktniť mestá, vyplniť prázdne, nevyužité územia v meste. Mesto by malo byť stavané tak, aby zo všadiaľ bolo blízko a nemuseli sa používať autá, naopak, aby sme podporili cyklistickú a mestskú hromadnú dopravu.

– Ja mám rada mestský život so všetkým, nevadí mi bývať vedľa električkovej trate, nevadí mi hustá zástavba. Mesto žije, má svoje zvuky, je o interakcii so susedmi. Ten pocit súkromia v meste prišiel paradoxne zo sídlisk, z riedko osadených vežiakov s veľkými plochami pred domami. Ak je niečo bližšie, už nám vadí, že sme veľmi blízko pri susedovi. Pre takýchto ľudí zahusťovanie bude obmedzovaním komfortu, ale iná cesta nie je, ak chceme aby mestá boli udržateľné a aby sme tu nezhoreli na slnku. Treba sa na to pozerať tak, že to nie je o strate pohodlia, ale naopak, zvyšovanie kvality života. Najprv sa nám nebude páčiť, že nemôžeme sadnúť do auta a ísť hocikam, ale postupne zistíme, že po uliciach sa dá prechádzať a že je to veľmi príjemné po celom dni v práci.

Z ďalších zaujímavých postrehov, názorov, pohľadov, ktoré som k tejto téme zozbieral:  

– Ulice starých miest sú úzke, takže slnko, aj keď preniká, neprehrieva široké uličné koridory.

– Takto sa rozmýšľalo za socíku (ale aj inde po svete, hlavne vo Francúzsku), že postavíme vežiaky vo veľkých vzdialenostiach od seba do parku. Nefunguje to

– Nie roztrúsená sídlisková zástavba, ale klasická bloková zástavba je pomerne dobrým riešením, ako oddeliť prach a hluk cesty od ukľudneného vnútrobloku. Stromoradie medzi cestou a domami je samozrejme super, ale aj so zeleňou sa to dá prehnať. Odstrašujúcim príkladom je napr. ul. Tomášikova (BA). Tam je zelený pás oddeľujúci cestu od domov tak široký, že to vôbec nekoncentruje chodcov k budovám a pri budovách nie je žiadny poriadny chodník. To má za následok to, že parter je mŕtvy, je tam menej života, potenciálne vyššia kriminalita a nižší ekonomický potenciál. Zeleň síce oddeľuje domy od hluku áut, ale kvôli tomu to nie je ani nejaký extra príjemný park.

– „Postoj „nech sa stavia, ale nie u nas“ je uplne sedliacky, ale celkom bezny. Len u obyvatelov sidliska, ktore vzniklo zburanim jednej celej dediny a zrusenim ovocnych sadov a casti luzneho lesa, by som cakal trochu viac rozhladenosti. Lenze typicky Petrzalcan je taky, ktory namiesto toho rozpraskaneho betonu pod oknom a burinou zarastenym 20 rokov opustenym staveniskom, nechce mat vobec nic. Lebo na tom betone parkuje zadarmo sluzobnou octaviou a na to stavenisko mu zase chodi kadit pes. Takze keby sme sa radili nazormi tychto gaucovych odbornikov, tak sa nepostavi nikdy nic.“

– Je veľmi populárne hovoriť: „Nenamietame proti vystavbe. Nech sa stavia, ale napr. medzi petržalskými Slnecnicami a Jarovcami, na Kapitulskych poliach, okolo bratislavskej mestskej časti Rusovce… tam sa mozu strapati architekti vyblaznit do sytosti a nemusia sa zaoberat nesuhlasom obyvatelov mesta…“... Moja reakcia na to je: Samozrejme…, a potom nech sa stavia medzi Bratislavou a Sencom…, Trnavou a Bratislavou…, atď. atď., a potom nám tu vznikne obrovské mesto, v ktorom bude trvať 2 hodiny presunúť sa z jedného konca na druhý. Každý odborník Vám povie, že mesto sa má zahusťovať a nie zastavovať do šírky (a zaberať tak vzácnu pôdu).

– Urbanista Peter Caltphore vypočítal, že „obyčajným“ zahusťovaním mestskej zástavby by Spojené štáty americké mohli dosiahnuť významnú redukciu uhlíka potrebnú na to, aby sa zamedzilo zvyšovaniu globálnej teploty Zeme.

– Je dobre, ak sa k teme vyjadruju ludia, co sa v nej vyznaju. Na nižšie uvedenom linku sú cenné informácie k tomu, preco je zahustovanie vystavby jednym z nevyhnutných opatreni na odvracanie, alebo znizovanie negatívnych dosahov klimatickych zmien: https://www.curbed.com/…/city-density-climate-change…