marcelburkert

A v prípade, že nemajú problém si to vypočuť, sotva si môžu dovoliť prehlásiť, že ktokoľvek, kto by sa čo i len raz opovážil v nejakej moslimskej krajine verejne skritizovať čo i len nenávistné články islamu, neocitol by sa vo vážnom ohrození života, ktoré by mu ponúkli aktívni stúpenci tohto vskutku „mierumilovného“ „náboženstva“.

Druhým dielom pokračujem v sérii článkov, ktorá je písaná formou výrokov a otázok, ktoré som zozbieral. Časť z nich som napísal sám. Ak sú nejaké výroky, alebo tvrdenia mylné a pod., budem rád ak ma obhajcovia islamu, alebo ktokoľvek iný z omylu vyvedie.

1)

Pomáhať utečencom chcel kedysi aj kráľ Husajn v Jordánsku. Poskytol pomocnú ruku palestínskym bežencom, ktorí utekali pred terorom údajne zlých Izraelcov. Títo Palestínčania sa ho však neskôr pokúsili zavraždiť a tento s nimi zatočil ešte krutejšie ako Izraelčania.

Celý problém sa potom presunul do Libanonu. Krajina, ktorej sa do 70. rokov hovorilo „Švajčiarsko Orientu“, sa behom niekoľkých rokov premenila z demokratickej, sekulárnej a bezpečnej krajiny na krajinu zmietanú gonocídami a občianskou vojnou. Pôvodne libanonská kresťanská maronitská väčšina bola po príchode palestínskych utečencov, medzi ktorými boli infiltrovaní teroristi, prečíslená a stala sa vo vlastnom štáte minoritou. Palestínčania sa spojili s miestnymi organizáciami a začali kresťanov utláčať.

Krehká sekulárna spoločnosť, kde mali jak kresťania, tak sunniti, tak šíti rovnoprávne postavenie, sa rozpadla a vypukla občianska vojna, ktorá trvala niekoľko desaťročí. A je potrebné dodať, že po „vyriešení maronitskej otázky“ sa šíti a sunniti pustili do seba. A konečne sa dostávame k hlavnej pointe: Neexistuje jediný signál, ktorý by naznačoval, že v Európe sa nebude opakovať rovnaký scenár, ak súčasné menšiny dosiahnu takých počtov, aby mohli dôsledne presadzovať svoje práva.

2)

Pani Merkelová už presvedčila mnohých ľudí, že kritika islamu je zlo a nenávisť. Ale nie je tomu tak. Vecná kritika, a to akákoľvek, je základom nie len slobodného a logického myslenia, ale aj pokroku a v neposlednom rade aj nevyhnutným predpokladom pre zachovanie demokracie. Ak by Hitler vo svojich politických začiatkoch nebol braný na ľahkú váhu, a jeho činy a plány by boli médiami a významnými osobnosťami nemeckej politiky, vedy a školstva do dôsledkov rozoberané, posudzované, „kritizované“, ešte v čase, keď kritika bola prípustná bez akýchkoľvek následkov, možno by vo voľbách nikdy nezískal toľko hlasov, aby sa stal vodcom národa.

Dnes máme opäť možnosť identifikovať šíriacu sa ideológiu, tento krát islam, ako zdroj zla, nenávisti. Alebo rezignovať na akékoľvek súdy.

Tá druhá možnosť však znamená prenechať Európu tým, ktorí, na rozdiel od nás, majú istotu, že ich cesta je správna.

3)

Hovorí sa, že tí, čo by radi zakázali islam, chcú obmedzovať náboženskú slobodu… Vec ale môže stáť aj inak. Čo ak chcú zakázať islam práve preto, že obmedzovanie náboženských slobôd nechcú? Veď dnes už nie je žiadnym tajomstvom, že islam nielenže sa s náboženskou slobodou nekamaráti. A keby len to. On vyzýva inovercov likvidovať.

4)

Málokto by si v Európe prial komunizmus, alebo nacizmus. A zatiaľ čo u komunizmu a nacizmu sa viacmenej všetci zhodnú, tak v prípade islamu je tu snaha ukázať nám islam ako náboženstvo. Navyše také, ktoré sa ničím podstatným od ostatných náboženstiev nelíši. Lenže islam sa od ostatných odlišuje výrazne. A to nie len tým, že požaduje od veriacich absolútne podriadenia sa islamu a jeho zákonom. On dokonca požaduje to isté aj od tých, ktorí islam nevyznávajú. Všetci sa musia podriadiť islamu, a kto sa nepodriadi, toho čaká perzekúcia, prípadne smrť.

Aký je teda rozdiel medzi islamom a vyššie uvedenými ideológiami? (Ak nepočítame ten, že islam, sa na rozdiel od ostatných, sám označuje ako náboženstvo mieru…).

5)

Často počúvame, že laici by nemali kritizovať islam, lebo ho nepoznajú. Človek ale nemusí byť arabista, ani odborník na islam, aby videl, že najviac prenasledovanou skupinou v islamských krajinách sú kresťania, ateisti, proste všetci, ktorí nie sú vyznávači politicko-náboženskej ideológie.

6.

Pomerne známa mladá Češka Romana Červenková, ktorá konvertovala na islam, v jednom rozhovore pre médiá sa preriekla, alebo  neúmyselne potvrdila, že keď moslim zabije moslima tak prestáva byť moslimom. A ani sa nad tou zvrátenosťou nepozastavila.

Zamysleli ste sa nad tým?

Tým nepriamo povedala, že môžete vraždiť kresťanov, židov, islamských odpadlíkov, šítov atď., zostávate moslimom. Aby ste zostali pravým moslimom nesmiete zavraždiť len moslima rovnakého vyznania.

Lenže týmto ešte táto zvrátenosť nekončí.

Mohamed, ako vyplýva z islamského životopisu proroka (a nie len on, ale aj pravoverní kalifovia) nemal/i problém zavraždiť moslima, keď im prekážal v ceste. Podľa (najznámejšej) českej konvertitky, resp. podľa islamu, prestali byť tým pádom moslimami. A preto je tu otázka, prečo teda Mohamed a jeho život je pre moslimov nasledovania hodný a obdobie prvých 4 kalifov považované moslimami za zlaté obdobie islamu?

7.

Týmto to ešte nekončí: Na otázku: A čo kameňovanie v islamskom práve? pani Červenková pre média odpovedala, že rešpektuje, že to tam je… Nechce len, aby sa to zavádzalo do praxe, lebo sa to podľa nej dá zneužiť…

Uvedomujú si všetci obhajcovia islamu čo to vôbec znamená??? Obávam sa, že nie. Skôr ju budú oslavovať ako umiernenú moslimku.

Zásadná otázka však znie: Pokiaľ niekto rešpektuje zverstvá v zákone (islamské právo), tak ako je to s rešpektovaním týchto zverstiev v praxi?  

Už rozumiete tureckému prezidentovi Erdoganovi, keď hovorí, že: „Neexistuje umiernený islam. Je iba islam. A moslim je moslim.“