marcelburkert

História sa opakuje. A ľudia, a teda aj politici, sú nepoučiteľní.

Tento článok som na inom blogu napísal 4. septembra 2014, teda v čase keď lídri svetovej sami seba presvedčili a potom všetci slepo uverili, že Putin bude iný ako Hitler, že Putin sa na rozdiel od Hitlera uspokojí, a nepôjde ďalej vo svojich zvrhlých mocenských chúťkach, a že stačí, ak mu svet požehná krádež ukrajinského Krymu a potom bude pokoj a hlavne lacný plyn a ropa.

Ak ako spoločnosť uznávame, že našou morálnou povinnosťou je zastať sa tých, ktorým je ubližované, a zvlášť ak sa to deje surovým spôsobom pri ktorom zomierajú nielen vojaci, ale aj deti a ženy, ničia sa dediny a mestá a hrozí, že jedna obrovská nenažratá krajina úplne znásilní a potom pre seba si navždy uchmatne tú slabšiu (a darmo, že ruskú okupáciu Ukrajiny jej strojcovia nazývajú  „mierotvornou špeciálnou operáciou“…),

ak uznávame, že aj postoj je čin, a teda že aj myšlienkove sympatizovanie s danou ruskou „mierotvornou špeciálnou operáciou na Ukrajine“ (že veď treba tým Američanom dať príučku…) … v skutočnosti iba podporuje ruskú agresiu a krviprelievanie,

ak uznávame, že aj ľahostajnosťou k Zlu, alebo relativizovaním zla, aj keď ruská okupácia Ukrajiny je priam výstavným dielom Temna, Zla a nedá sa ničím ospravedlniť (ale kto chce veriť opaku, nech mu verí) toto Zlo podporujeme, a teda sme spoluzodpovední za každého zabitého človeka na Ukrajine,

ak uznávame, že nemiestna ústupčivosť len podporuje zlo,

ak uznávame, že história nám ponúkla X príkladov, alebo dôkazov o tom, že ak chorý rozum sa stane vládcom nad citom, potom dokáže odôvodniť a ospravedlniť všetko, dokonca aj genocídu, nie to okupáciu suverénneho štátu,

a ak uznávame, že sloboda, právo na sebaurčenie, štátna suverenita je vyššou hodnotou ako plná misa šošovice, teplúčko v bytoch,  lacný benzín, lacnejšie tovary a služby, prekvitajúci biznis so zemným plynom a ropou, ktorou Rus vydiera svet, aj keď toto nerastné bohatstvo nezískal vlastnou poctivou prácou,

POTOM je namieste odsúdiť zmýšľanie premiéra Roberta Fica and company, aby sme vymenili vyššie uvedené hodnoty za materiálne hodnoty, za „istoty“, alebo ešte lepšie – za ruské „istoty“, ktoré nám títo ľudia  ponúkajú snažiac sa nás presvedčiť, že je pre nás výhodnejšie prehliadať čo robí Rus na Ukrajine, požehnať mu jeho krádež Krymu, nedráždiť ho sankciami kvôli nejakej Ukrajine…

Presne takýchto zbabelých, hodnotovo prázdnych, úlisných svetových politikov pchajúcich hlavy do piesku pred rozpínavosťou nenažratého Rusa ovládajúceho už aj tak najväčšie nerastné bohatstvo na svete, tento Rus, vydierač a okupant, potrebuje čo najviac.

Nášmu premiérovi Ficovi samozrejme pri tom nezostáva nič len ignorovať

príklady z histórie, ktoré poukazujú na to, že nehasenie toho, čo ľudí v danom čase nepálilo, sledovanie len svojich vlastných úzkych záujmov, nevidenie si ďalej od nosa, nechanie agresorov na pokoji, pokiaľ ubližovali „len“ iným, sa neskôr neraz trpko vypomstilo aj voči tým, proti ktorým spočiatku agresia nebola namierená a preto sa na ňu len dívali so založenými rukami.

A pre príklady nemusíme chodiť až tak ďaleko, ani priestorovo, ani časovo. Iba na pripomenutie, tým čo zabudli: Pred 74 rokmi, presnejšie 30. septembra 1938 na základe dohody, podpísanej len deň pred tým, mocnosťami: Spojené kráľovstvo, Nemecko, Francúzsko a Taliansko, so súhlasom predstaviteľov nášho vtedajšieho štátu, Česko – Slovensko odstúpilo Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami. Vo svetovej politike to bol dovtedy najodpornejší prejav politiky ústupkov. Netreba pripomínať, čo potom nasledovalo.

Nestačí nám tento a aj iné väčšie i menšie príklady, ktoré hovoria o tom, že ak agresorovi nestojí nič v ceste potom nemá dôvod sa zastaviť? Nestačí nám ani naša skúsenosť z ruskej invázie z r. 1968, ktorá sa odôvodňovala podobne ako dnes ruská okupácia Ukrajiny, a skúsenosť čo po tejto invázii nasledovalo? Dnešní borci z Kremľa majú do veľkej miery to isté zmýšľanie ako ich predchodcovia, za zradcov označujú tých, ktorí dopustili pád železnej opony a rozpad ZSSR, ktoré vnímajú ako celosvetovú tragédiu. Len doba ich vyškolila, alebo prinútila k tomu, že svoje mocenské chúťky a diktátorské sklony musia maskovať oveľa lepšie ako ich ideoví predchodcovia.

Je prejavom zbabelosti, alibizmu a nechutnej vypočítavosti, ak náš premiér je proti sankciám voči Rusku, kvôli okupácii Ukrajiny, ale neponúka iné riešenie ako zastaviť, alebo aspoň pribrzdiť agresora (aj keď v jeho očiach dosť pravdepodobne hrdinu) v jeho mocenských plánoch na úkor suverenity a svojprávnosti inej krajiny. A tiež na úkor svojich vlastných ruských občanov, ktorí sankcie pocítia najviac. Je len na Putinovi, čo uprednostní, či svoje imperialistické chúťky, alebo to, čo prospieva bežným, zväčša chudobným Rusom, ktorí svoje základné potreby nenaplnia tým, že Rusko, ako najväčšia krajina sveta, bude ešte o čosi väčšia o Krym a Ukrajina bude naďalej ich kolóniou.

Áno, sankcie nie sú zázračnou pilulkou na zastavenia agresora, časom môžu, ale aj nemusia vôbec zabrať, ale je to stále lepšie ako nečinné čakanie so založenými rukami. A so založenými rukami tu stoja aj tí, ktorí sa snažia predstierať, že je tu aj iná cesta ako sankcie.

Vraj diplomatické riešenie… Akoby snahy o diplomatické presvedčenie Vladimíra Putina, aby upustil od agresie voči Ukrajine tu nikdy neboli a nie sú. Lenže oni tu boli a sú a žiaľ zjavne nezabrali a nezaberajú. Preto, ak napriek tomu ich Fico a iní ponúkajú ako náhradu za sankcie, tak v tomto prípade ide iba o zásterku. A Fico to veľmi dobre vie. Z toho dôvodu jeho populistické slová o riešení ruskej okupácie diplomatickou cestou v preklade znamenajú: 

Ruského agresora treba konečne nechať na pokoji lebo je to tak výhodnejšie. Otázne len je pre koho, za akú cenu a na ako dlho.

Veď len nech ide pán/súdruh premiér do Moskvy za Putinom a presvedčí ho o opaku toho, o čom je „paradoxne“ zrejme aj sám hlboko presvedčený, a to, že:

• ruská okupácia oficiálne suverénneho štátu je potrebná, aby sa zabránilo západnému imperializmu,
• Ukrajinci nemajú právo na to, aby sami rozhodli, či zostanú v ruskom područí, alebo si zvolia cestu k „západnej prehnitej demokracii“, a aj keby to právo mali, „vyšší záujem“ velí inak: S Ruskom na večné časy a nikdy inak.